Je to ten istý spolužiak, o ktorom som písal v príspevku o nevere ( O tom, ako môže byť aj nevera menej zlá ). Vtedy odišiel bez slova. Teraz sme sa streli vďaka našim deťom, jeho dvojičkam a mojej dcérke, na pieskovisku.
Hneď prvé, čo bolo, sa mi ospravedlňoval, že vtedy tak narýchlo odišiel, ale ja som ho prerušil a chcel sa mu ospravedlniť sa za nás všetkých, lebo to nebolo vtedy vhodné.
Chcel som vzájomné ospravedlňovanie posunúť čo najskôr iným smerom a tak som sa snažil zaspomínať si na školské časy. Pravdu povediac, veľmi sa nám to nedarilo a skôr či neskôr sme vždy skončili v mojom alebo v jeho manželstve.
Aj keď sme počas školských rokov neboli až takí dobrí kamaráti, zrazu sa mi s ním debatovalo celkom dobre. Zdal sa mi akýsi dospelejší. Už to nebol ten bojazlivý chlapček z prvej lavice. Vyrástol, zmužnel ale srdce a duša zostala rovnaká. Citlivá a krehká.
Rozhovoril sa o svojich problémoch, o deťoch, o manželke a o budúcnosti. Aj keď som si na začiatku rozhovoru myslel, že je "mäkký" a nevie doma buchnúť päsťou po stole a nechá zo sebou "kývať", keď sme odchádzali každý iným smerom, mal som úplne iný dojem, pocit, že ide o naozaj týraného muža - psychicky týraného a bolo mi ho ľúto. Nevedel som mu pomôcť.
Takže kto je to ten môj bývalý spolužiak?
Otec dvoch malých trojročných detí, dvojičiek. Otec starostlivý, obetavý, nekonečne ľúbiaci svoje deti. A ešte je to manžel, nešťastný, podvádzaný a klamaný. Manželka si našla namiesto neho náhradu, skončila v náručí niekoho iného - ženy.
Dlho som nad ním doma premýšľal, ale až keď som nemohol včera večer zaspať a len tak sa prevaľoval v posteli, zrazu som vstal, otvoril chladničku, vybral posledné pivko a len tak sedel v obývačke, po tme s pivom v ruke.
Ešte len nedávno som mu posielal gratuláciu k sobášu a teraz musí znášať takúto hroznú neveru. Jeho manželka namiesto neho miluje inú ženu. No čo, láska je láska, srdcu nerozkážeš. Len sa pýtam a neustále si kladiem otázku, na ktorú nepozná odpoveď ani on sám. Nepoznala svoju orientáciu už skôr? Človek predsa nezisťuje, ktorým smerom sexuálne smeruje v dvadsaťpäťke. Ako to, že ho prestala len tak zo dňa na deň ľúbiť? Veď ešte niekedy na jar som ich videl držiac sa za ruky a ... Načo sa vydávala a mala deti? Čo bol jej manžel len bránou do sveta? Odtrhnutie sa od prísnych a konzervatívnych rodičov?
Hneď som mu navrhol, aby sa na ňu vykašľal, veď to nemá zmysel. Keby ho podvádzala s chlapom, možno má šancu dokázať jej, že je lepší muž, ale súboj s inou ženou nevyhrá, to je nerovný boj, taká láska stojí na iných základoch. Snažil som sa ho presvedčiť, aby nežil takýmto životom, lebo som mal pocit, že ide čoraz hlbšie a hlbšie do slepej uličky a ako sa vraví z kratšej cesty sa skôr vrátiš.
Snažil sa mi to vysvetliť a priznám sa nepochopil som ho, aspoň vtedy určite nie. Až v ten večer, sediac sám v obývačke pri pivečku som si vravel, možno má chudák predsa len pravdu, len je nám to všetkým strašne ťažko ho pochopiť, neprežívame to, nezdá sa nám to tak neriešiteľné.
Rozmýšľam nad každým jeho slovkom, viem ako strašne ľúbi svoje deti, ako sa tešil keď sa narodili o to viac, keď dve naraz. Ani neviem, prečo som to nebol s ním vtedy zapiť. Dnes ich vodí ráno obe do škôlky a z vlastnej skúsenosti viem, koľko je ráno plaču, keď má ísť dieťa do škôlky. Zvyknú si, je už koniec októbra, ten mesiac, dva je najhorší. Potom uteká do práce, ešte že má takých tolerantných vedúcich a poobede zasa beží pre ne. Občas som ich videl ako potom idú všetci spoločne čakať maminku, keď príde autobusom z práce z Bratislavy. Sú takí zlatí všetci traja, decká okolo neho cupitajú s plyšákmi v ruke a neustále sa ho na niečo vypytujú, každý si ich musí všimnúť.
Jeho manželka nemôže byť s deťmi často. Ráno odchádza keď všetci ešte spia, prichádza častokrát, teraz na jeseň, už aj po tme. Občas aj soboty a nedele a pritom keď by som chcel byť zlý, napíšem, že musí stíhať nielen prácu ale aj svoju priateľku, či ako ju nazvať.
Snažím sa pochopiť jeho argumenty, prečo sa nemôže rozviesť, rozísť ani poslať manželku kamsi do ****.
Jedna vec je, že ju má istým spôsobom stále rád. Verím, že človeka, ktorého milujete a rozhodli ste sa s ním zostarnúť, len tak zo srdca zo dňa na deň nevyhodíte. Ale stojí toto trápenie za to?
Snažím sa pochopiť aj iný, silnejší jeho argument a to sú deti. Byt, auto, aj ostatný majetok si rozdelia ľahko ale deti? Čo si vezmú každý jedno. Kus a kus? Jéj, až mi zimomriavky prebehli po tele, to je predstava.
Možno má pravdu. Súd ich možno celkom rýchlo rozvedie, dôvod na to je viac než závažný, ale čo deti. Súd ich zverí matke. Súd neskúma dôvody a príčiny, súd chce len a len dôkazy, hlúpe dôkazy. Kde sú city? Vraj on by musel dokázať, že sa manželka ako matka nedokáže o deti postarať, a že je minimum takých prípadov, keď deti dostane otec. To musí byť matka v base, alebo alkoholička, alebo nesvojprávna. Vidím ako je on na nich až príliš závislý. Ak sú obaja rodičia normálny a starostliví, víťazí matka. Ale aké je to víťazstvo, kto je ten kto vyhral? Všetci prehrali, všetci do jedného a najviac tie nevinné deti. Kto na ne berie ohľad?
A čo zostane jemu? Nič, prázdno, tma. Srdce prázdne, spálňa prázdna i detská izbička prázdna. Prehral by, nezostalo by mu naozaj nič a pritom nič zlé neurobil. To je ale paradox, že? Chcel byť len starostlivým otcom a milujúcim manželom, tak prečo by mal prehrať? Prečo by mala neverná manželka získať a brať všetko? Chce mať novú lásku, chce mať aj deti, chce všetko a povedzme si na rovinu, v prípade rozvodu, by to aj získala. Tá čo rozbila rodinu, tá má vyhrať? Toľko sa feministky bijú za práva žien, na toto nech sa pozrú tiež!
Aký život to žijeme? Súdy, kto to je? Pár ľudí s vysokoškolským vzdelaním? Nevravím, že nerozumejú tomu čo robia, ale skúmajú všetko, čo by mali, majú na to vôbec čas? Berú to len ako svoju prácu. Ráno do práce, rozviesť pár manželstiev a poobede zasa domov. Toto však nie je obyčajná práca. Tu nie je čas na omyly, nedostatky. Neverím, že sú tak dobre motivovaní a majú toľko času, aby sa mohli individuálne zaoberať každým prípadom zvlášť, aby vedeli citlivo posúdiť každú situáciu, ba zvážili všetko, čo je dôležité. Toto predsa nie je bežné zamestnanie, tu nemôžu byť nepodarky, tu ide o životy a osudy ľudí a hlavne detí.
Čo mu poradiť, ako pomôcť? Jeho žena vie, ako je na deťoch závislý. Vie, že mu stačí povedať vezmem deti a pôjdem keď chceš. Možno jej to takto vyhovuje. Vie, že sa môže naňho ako na otca spoľahnúť. Vie, že sa o deti postará a vzorne. Nemusí sa báť, že nebude mať kto ísť pre deti do škôlky, keď ona bude so svojou láskou. Vie, že sa domov nemusí ponáhľať, lebo on dá deťom najesť, pohrá sa s nimi, okúpe ich, prečíta rozprávku i uloží do postele. Prečo by od neho odchádzala? VLen ho využíva? Tlačí sa mi na jazyk aj slovko vydiera ho deťmi ale podľa mňa je to obyčajné týranie.
Je nevedomky týraný. Psychicky trpí ani o tom možno nevie. Nestíha si to v tom kolobehu života ani uvedomiť. Veď sa za celý deň ani nezastaví. Jeho manželka, aj keď ju to vraj všetko mrzí, možno áno, lebo ja ju poznám ako serióznu ženu, priateľskú a určite nie zlú, je možno z toho tiež prekvapená, ale láska ju prekvapila natoľko, že už nie je cesty späť. Aj ona má určite svoje deti rada, veď raz je len matka, ale týra ho, necháva ho v neistote, ženie ho neustále do slepej uličky, z ktorej sa nedá vrátiť inou cestou ako tou, ktorou sa vchádza. On už nie je pre ňu na prvom, ani na druhom ani treťom mieste, je pre ňu len otec jej detí, prekážka, ktorá jej bráni utekať naplno za hlasom svojho srdca.
Dokedy to však vydrží, dokedy sa dá žiť ako podvádzaný manžel? Predsa po každé, keď nepríde jeho manželka na čas domov, musí sa zožierať myšlienkami a predstavy, že je v naručí inej ženy, že jej bozky, ktoré by mali patriť jemu, dostáva iná žena, že nežné dotyky, ktoré rozprúdia krv sú ...
A pre neho, ako mi povedal, je najhoršie, že on pre ňu už skoro nič neznamená.
To boli posledné slová, ktoré mi ešte na pieskovisku povedal, potom už nevládal nič povedať. Z rozhovoru ho vyslobodila moja malá, lebo jej už bola zima a pýtala sa domov. No hoci bol deň krásne slnečný, poobedie už bolo typicky jesenné a chladné. Pobrali sme sa domov, každý svojou cestou, cestou k domovu, cestou v živote.
Je už neskorá nočná hodina a ja na to nevládzem ani myslieť a on to musí prežívať a pritom je tak citlivá povaha, aspoň v škole býval. Normálne sa o neho bojím. Dopíjam pivo a idem si ľahnúť, musím sa vyspať, zajtra predsa vstávam do práce. Čo ja, ja to zajtra dospím, ale aké musia byť jeho večere a noci, keď zaspáva celkom sám ...
