Píšem radšej trošku z odstupom času, aby vyprchali moje emócie. Asi to tak bude lepšie. Lekári štrajkovali (alebo ešte štrajkujú?) za lepšie platy, za viac peňazí pre zdravotníctvo a zdravý človek nemôže ako nesúhlasiť. Zachraňujú ľudské životy, pracujú s človekom, často krát vážne chorým. Napriek všetkému, čo som v posledných dňoch zažil, som presvedčený, že by mali byť svojim platom motivovaný nielen k odbornej a svedomitej práci ale aj k tomu, aby nemuseli riskovať dobré postavenie a svoju odbornosť braním úplatkov.
Ale páni lekári, to je len jedna stránka, v tomto smere s vami súhlasím, zaslúžite si nielen viac, ale oveľa viac. Ale pozor, čo keď získate to, za čo bojujete a začnú štrajkovať pacienti. Ja viem ... ha-ha, ale zoberme to čisto teoreticky. Čo ak sa začnú pacienti domáhať lepšej starostlivosti, ľudskejšieho prístupu, viac pochopenia?
Moja mama nedávno prehrala svoj boj s ťažkou a zákernou chorobou. Viem, že lekár nie je kúzelník a nedokáže robiť zázraky, ale práve v týchto dňoch som mal možnosť nazrieť bližšie do jednej krajskej a jednej okresnej nemocnice a svojj názor na to, že lekári si zaslúžia viac som si trošku poopravil. Nezmenil, len poopravil.
Mama bola vážne chorá. V lekárskej, prepúšťacej správe z nemocnice mala napísané, že v prípade zhoršenia stavu, má prísť späť do jednej nemenovanej krajskej nemocnice na hospitalizáciu. Bolo tesne pred veľkou nocou. Štyri dni pracovného pokoja, v nemocniciach štrajk lekárov a mama mala čoraz silnejšie bolesti. Bolo nám všetkým jasné, že štyri dni budú strašne dlhé a doma jej veľmi od bolestí nepomôžeme. Deň pred veľkou nocou som sa vybral do krajskej nemocnice, vybaviť hospitalizáciu ako doporučoval prepúšťajúci lekár. Dovtedy som sa nevedel v nemocnici zorientovať, ale po takejto „exkurzii“, keď si ma lekári „pohadzovali“ z oddelenia na oddelenie, s tým, že u nich ju hospitalizovať nebudú, že mám skúsiť .... a doporučili mi iné oddelenie, sa dnes v tejto nemocnici hravo zorientujem. Dnes viem, kde je pľúcne oddelenie, gynekológia, interné oddelenie, onkológia a mnohé ďalšie, cez ktoré som musel prejsť. Poviem Vám pravdu, bolo to niečo hrozné. Doma mi ležala mama v bolestiach a nikde som nepochodil, každý lekár mi povedal, že mám ísť na iné oddelenie, lebo na to „svoje“ mi ju nevezmú. Prinajhoršom mám ísť vraj na pohotovosť. Skúsil som aj to, lenže pohotovosť je v prevádzke až po 16 hodine. Pýtam sa – mám dovtedy čakať?
Paradoxne som najlepšie pochodil u jedného lekára, ktorý bol možno Turek alebo nejaký Iránec. Ale všetka česť. Možno štrajkovali len Slováci? Bol milý, nechal prácu tak, sadol si ku mne, zobral chorobopis a začítal sa. Spýtal sa opatrne, či je to moja mama. Vraj si na ňu pamätá a vysvetlil mi ako na tom zdravotne je, čo dovtedy neurobil ani jeden lekár. Povedal, že keď ma silné bolesti, aby som jej dal náplaste, ktoré mi práve podával a na otázku čo za to, povedal, že to je v poriadku. Neuveriteľné, určite drahé náplaste som dostal zdarma s tým, že aby som sa po sviatkoch, zastavil priamo za ním, že mame pomôže. Odchádzal som domov rozčarovaný zo slovenských lekárov, ktorí si ma pohadzovali po oddeleniach ale upokojený, že po sviatkoch nám tento lekár, „neslovák“ pomôže.
Zdravotný stav sa však mame cez sviatky podstatne zhoršil a bolesti boli čoraz intenzívnejšie. Deň, noc sme sa pri mame striedali, dvakrát sme museli volať pohotovosť. Prosili sme lekárku, aby ju odporučila do nemocnice, lebo tu jej nevieme pomôcť od bolesti. Nechcela. Je to možné !? Veď keď už voláte 155-ku, je to predsa vážne. Nakoniec sme ju nejako “uprosili“. Sanitka ju vzala do okresnej nemocnice.
Dlho sme s ňou na nosítkach stáli na chodbe gynekologického oddelenia nemenovanej okresnej nemocnice. Bol chladný apríl a tak sme ju pozakrývali dekou. Musíme vraj čakať na lekára, oni ju inak nemôže hospitalizovať a vraj prečo ju lekárka poslala sem a prečo ... a prečo ... a prečo. Viete si možno predstaviť, čo človek v danej situácií cíti.
Nakoniec ju vzali do prijímacej ordinácie. Vraj, aby sme ju vyložili na „kozu“, že ju musí lekár vyšetriť. Mama však nevládala nič len ležať. Ani s bratom sme ju nevládali vyložiť. Keď prišiel lekár po pekne dlhej dobe, už prvým dojmom pôsobil dosť ignorantsky. Akýmsi príkazom povedal, aby sme ju vyložili na „tú kozu“. Brat mu vysvetľoval, že ju nezdvihneme. On na to, že tak ju nemôže vyšetriť. Nakoniec ho brat nasilu presvedčil, aby si prezrel, jej lekársku správu, že možno tam nájde všetko, čo potrebuje. On pozrel na mamu ležiacu na nosítkach a poznamenal podľa mňa dosť nevhodne: „No žltá je fest....“ Áno zlyhávala jej pečeň a žltá naozaj bola, ale nezdalo sa mi to vhodné poznamenávať a ešte takýmto spôsobom. Potom si sadol a pozrel do lekárskej správy. Čítal, čítal a potom poznamenal: „No tej už nie je pomoci...“ Na to mama skríkla. „Nie!“ Netušila ako na tom je. Bolo to nielen nevhodné, ale aj hnusné a veľmi ignorantské. Takto sa teda lekár k pacientovi správať podľa mňa nemá.
Mamin zúfalý výkrik ho akosi prebral z jeho ignorantského správania. Konečne si uvedomil, čo povedal. A hneď oveľa milším hlasom poznamenal: „A čo mamička o tom nevie, neželala si vedieť o svojom zdravotnom stave?“ „Ty premúdrelý pako,“ pomyslel som si, „myslíš, že je rozumné niekomu hovoriť o tom, že mu zostáva možno pár dní života?“.
Poslal ju a nás von. Dnu zostal len brat. My sme mamu vonku dlho utišovali, lebo stále opakovala jeho slová: „...mne už nie je pomoci, ....“, nakoniec sme ju trochu ukľudnili tým, že ten lekár myslel, že na tomto oddelení jej nepomôžu, a že ju asi prevezú na iné oddelenie. Po dlhých minútach vyšiel z ordinácie aj brat. Zrazu s hospitalizáciou nebol najmenší problém, na oddelení sa našla aj bez vyšetrenia pre ňu izba. Dve sestričky behali hore dolu, všetko zariaďovali. Doniesli infúziu, zariadenie, aby mohla ohlásiť sestričku ak bude treba, dokonca ju lekár zrazu vyšetril priamo na posteli ... No ale musel to byť aj „odborník“ lebo povedal, že jemu sa tá správa nezdá, že on ju vyšetril a nič z toho, čo sa v správe píše, nenašiel (až neskôr mi došlo, možno nás i mamu chcel len upokojiť – žeby svedomie?). Dlho do večera sme pri nej zostali. Nikto nemal žiadne námietky.
Na druhý deň sem ju išli pozrieť. Keď sme prišli, behali okolo sestričky i lekárka. Sestrička povedala, aby sme počkali na chodbe. Po chvíli vyšla lekárka a povedala, že jej je ľúbo, ale pravé v tejto chvíli ...
mamička zomrela.
Zostalo zrazu ticho a prázdno. Nič som nevnímal, akoby som sa zrazu ocitol v inom svete. Akoby som nechápal, nerozumel, .... nevládal alebo možno ani nechcel. Všetci boli ku nám zrazu strašne milí až neuveriteľne. Škoda len, že mamine posledné hodiny boli také neľudské v správaní lekára. A to je gynekológ. Som síce chlap, ale ako žena by som teda u neho rodiť nechcel.
Tak čo pán doktor, ak ste sa spoznal, zaslúžite si aj vy vyšší plat? Alebo radšej pekných pár po holej.
