Bolo pekné slnečné poobedie, keď zvoní telefón. Volala bratova priateľka.
„Michal pozri na chodbu, či sú tam ešte tie mechy, lebo mi teraz volala suseda, že nejakí chlapi z nášho vchodu ťahajú plné mechy...“
Nestihla dohovoriť. Vybehol som na chodbu. Na medziposchodí (bývame na šiestom) som mal odložené dva mechy. Robil som poriadok v komore a našli sa tam, pre mňa dva plné mechy nepotrebných vecí. Nehovorím zbytočností, ale už som ich nepotreboval a načo ich skladovať, keď ich už nepoužijem. Od starého rádia až po umelý vianočný stromček. Odložil som ich do vriec a keďže ako uvedomelý občan snažiac sa dodržiavať princípy triedeného odpadu, plánoval som vrecia odviezť na zberný dvor a nie zapratať s nimi celý kontajner.
Z medziposchodia som si tých dvoch zlodejíčkov ešte narýchlo vyfotografoval, keby som ich náhodou už nedobehol. Rozbehol som sa za nimi. Keď som vybehol von vôbec neutekali. Už to sa mi zdalo čudné. Sedeli pri detskom ihrisku, tam si to všetko porozkladali a prehrabávali sa v tom. Pripadali mi ako klasickí „kontajneroví ľudia“. Prestal som utekať a približoval som sa k nim čoraz pomalšie. Triedili to na to, čo sa ešte hodí a na to, čo už nie je zaujímavé ani pre nich. Vyzerali zúbožene, oblečení v starých handrách. Na chodbe som mal vo veľkej škatuli pri tých vreciach, čo vzali aj staršie už nenosené nohavice, košele, ... Hádam si mali vziať radšej tie handry, určite tam boli lepšie ako tie, v ktorých boli oblečení. Boli zarastení, umastení, zanedbaní. Zrazu mi tých zlodejíčkov prišlo ľúto.
„Zdravím páni, odkiaľ máte tie vrecia?“
„Mladý pánko to sme našli ..., vyhodené pri vchode,“ vysvetľoval jeden.
„Pozrite, veď sú to samé haraburdy, ...“ snažil sa hneď ospravedlňovať druhý. Asi som stále vyzeral nahnevaný.
Zaujal ma však ten tón v ich hlase. Znel tak veľmi ponížene, ubolene v snahe ospravedlniť to, čo robia. Pôvodne som chcel na nich kričať a povedať im, že ešte pred pár minútami som mal tie vrecia pred dverami ... ale hoci som už bol z hlboka nadýchnutý, niečo sa vo mne zastavilo. Zrazu som mal z toho tónu, ktorým akoby sa mi ospravedlňoval pocit akoby sa ma báli. Bol v nich akýsi kúsok obavy. Nechcel som ich biť, nadávať, ani ... no priznávam, možno trochu nakričať. Nakoniec som nenadával,. nekričal som ani som im nič nevyčítal. Nemohol som. Len som ich slušne poprosil, že to, čo nebudú potrebovať, nech odnesú a hodia do kontajnera.
„Áno, pravdaže, dáme...“ , sľubovali jeden pred druhým a z tóne hlasu som cítil akési poďakovanie, že som ich nechal sa v tom hrabať, že som im to nevzal, že som im nič neurobil.
Odchádzal som od nich so zvláštnym pocitom. Hrozné ako musia niektorí ľudia žiť. Z toho, čo mi nepotrebujeme, dokážu vybrať ešte veci, ktoré sa im hodia, ktoré využijú a možno vymenia fľašku najlacnejšieho vína. Potom s fľaškou zaspia niekde pri teplom potrubí v kanáli. Na druhý deň pôjdu zasa o kúsok ďalej v nádeji, že nájdu nejaké, pre nás zbytočnosti, ktoré sa im ešte hodia.
Taká zvláštna príhoda a ja som celý deň na tých chlapov nemohol zabudnúť. Okradli ma ale ja keď som sa vrátil domov mal som chuť zobrať tie staré nohavice a košele, pridať k nim kus chleba a klobásu, ktorá nemá kto zjesť a odniesť im to.
Pozrel som z okna. Už tam neboli, okolie upratané a po nich ani stopy.
