Bolo utorňajšie popoludie. Dobehol za mnou do práce jeden funkcionár z futbalového klubu a zadychčaným hlasom mi vraví:
„Michal, daj deckám dnes rýchlo tréning, v sobotu hráte majstrák.“
Ešte len včera som sa vrátil z dovolenky, síce oddýchnutý, ale na prácu som sa ešte nestihol aklimatizovať. Hneď ma čakal šok z množstva práce, ktorá tu na mňa čakala a teraz ešte toto.
Vždy predsa začínali hrať až v septembri. Bolo to logické. Decká sú v auguste ešte na prázdninách, v letných táboroch, u starých rodičov a tie čo sú aj doma, sa chodia kúpať, po výletoch, sú ešte rozbláznené.
V polovici augusta som zvykol ešte len začať s tréningami. Decká sa postupne vracajú z prázdnin a do septembra, kedy normálne súťaž začína sa zorientujú, že prázdniny končia a začína niečo iné.
Takže v utorok rýchlo tréning. Ešteže mi pomohli so zhaňaním chalanov. Nakoniec na tréning ich prišlo osem. Ostatní sú stále niekde na prázdninách. Zvolil som ľahký tréning, lebo bolo treba vybaviť ešte zopár administratívnych záležitostí. To tiež nebolo jednoduché, kopa funkcionárov je tiež na dovolenkách. Ale zanietení ľudia spravia pre futbal aj nemožné a tak mi niektorí pomohli a všetko sa podarilo vybaviť. Dokonca na internetových stránkach sme po hodine hľadania síce na mieste s nelogicky utriedeným zoznamom úradných správ ale predsa len našli aj vyžrebovanie súťaží.
Na štvrtok som zvolal ďalší tréning. Každý, kto bol na tréningu dostal za úlohu obehať všetkých spoluhráčov a dotiahnuť ich v sobotu na prvý majstrovský zápas. Mnohí z rodičov nadávali, čo je to za organizáciu, že takto obehávame chlapcov a vytrhávame ich z prázdnin, ale ťažko sa vysvetľovalo, že dakde „vyššie“ sú aj „múdrejší“, ktorí to vymysleli..
V sobotu sa naozaj hralo. Podarilo sa nám zohnať presne jedenásť hráčov, niektorí z nich boli celkom noví, malí začínajúci futbalisti. Na veľkom ihrisku, „ozajstný“ futbalový zápas ešte nehrali, veď nebol čas nielen na prípravné zápasy ale ani na tréning.
Čakal som na pondelnajšie noviny, aby som si prečítal výsledky zápasov. Mal som také tušenie, že keď mi sme mali problém so získaním informácií, kedy sa vlastné hrá, s termínmi a časmi začiatkov zápasov ale hlavne s tým, aby sme zohnali aspoň jedenásť hráčov, určite s tým budú mať problém aj ostatní. Nemýlil som sa.
Vyžrebovanie bolo na desať družstiev. V jednom kole sa mali hrať vždy štyri majstrovské zápasy a jeden nesúťažný (kde je logika?). V novinách som si však prečítal, že v skutočnosti sa hrali len dva zápasy. Jeden zápas sa nehral lebo domácich nebolo ani sedem, čo je minimálny počet, aby sa zápas mohol začať.
V druhom zápase, ktorý sa v prvom kole odohral, dali domáci šesť gólov z minulého ročníka nie práve najslabšiemu družstvu. Niečo mi vraví, že hostia tiež asi nehrali v najsilnejšej zostave. Snáď boli aspoň jedenásti.
V zápase, ktorý hrali naši chlapci sa hralo bez náhradníkov, pretože ako mi sme mali problém zohnať aspoň jedenástich, asi rovnaký problém mali aj hostia. Tí prišli navyše s tromi tak malými hráčmi, ktorí vyzerali, že ešte len tento rok nastupujú do základnej školy (dúfam, že sa neurazia ak to nie je pravda). No iných asi nezohnali. Navyše hostia prišli bez trénera, ktorého im robil šofér. Kto vie, tiež bol asi ešte na dovolenke a ani netušil, že jeho chlapci už hrajú prvý majstrovský zápas.
Takže o čom bolo prvé kolo tejto žiackej súťaže?
Odohrali sa len dva zápasy s minimálnym počtom hráčov. S hráčmi, ktorých sa podarilo narýchlo zohrať, ktorých sa podarilo vytrhnúť z prázdninových dní a prostredia. Jediné šťastie bolo, že sa schladilo a ustúpili tie obrovské horúčavy. Pamätáte si iste ako ešte pred pár dňami sa ortuť teplomera vyšplhala k tridsaťpäťke. Koľko mohlo byť na priamom slnku? Kľudne tak mohlo byť aj v sobotu a chlapci, častokrát desať, dvanásťročné decká majú zvládnuť 70 minút.
Ktovie, možno takéto horúčavy už nebudú a ja budem rád, lebo inak by to bolo len trápenie tých detí na ihrisku.
Kto vie možno keď nebude teraz horúco, bude v polovici novembra, keď sa súťaž končí už po kolená snehu a mráz deckám, ktoré budú musieť behať po ihrisku vyštípe líca.
A to som ešte nespomenul systém súťaže. Vylosovanie je na desať družstiev, hoci ich hrá len osem. Takže automaticky dve družstva majú v každom kole voľno. Aby „nestáli“ ktosi múdri vymyslel, že budú hrať medzi sebou nesúťažne. Deckám som doteraz nedokázal vysvetliť, prečo je to takto a načo majú hrať mimo súťaž. Nerozumejú, prečo toľkokrát budú hrať s jedným družstvom. Hrá sa teda mimo súťaž, takže žiadna veľká motivácia. Akurát ma prenasleduje taká myšlienka, že asi malým chudobnejším futbalovým klubom vzniknú zbytočné náklady na cestovanie, rozhodcu, a ostatné náklady spojené so zápasom. Možno tým však chceli deckám nahradiť to, že tentoraz nebol čas na tréningy pred súťažou, nebol čas na prípravné zápasy a v týchto nesúťažných zápasoch bude možnosť dať príležitosť aj začínajúcim malým futbalistom.
No nič, už to nezmeníme, len by som poprosil nabudúce trošku viac rozumu pri rozhodovaní, trošku viac myslime nielen na súťaživosť, na futbal ako taký ale aj na deti. Sú to častokrát malé desaťročné deti, ktoré by podľa mňa nemali hrať v horúcich augustových dňoch ale ani v mrazivých novembrových.
Nemali by utekať z prázdnin od starých rodičov, lebo už sa hrá v sobotu zápas. Nemali by rozmýšľať či v sobotu ísť radšej na futbal alebo na kúpalisko. Nemali by mať pocit, že je to nespravodlivé, že prehrali, lebo dvaja najlepší hráči boli ešte v letnom tábore a nemohli prísť na zápas.
Prosím, dajme deťom viac radosti z futbalu.
