Desať hodín v noci, keď pokojne spíte je úplne iných ako keď spať nemôžete, to už čiastočne poznám. Stále je to však neporovnateľne s desiatimi nočnými hodinami, keď ležíte s posteli s dieťatkom, ktorého bolí uško. To sú nekonečné minúty, ktoré sa vlečú neuveriteľne pomaly. Verím, že mi dajú za pravdu mnohé matky ale iste aj oteckovia, ktorý držiac svoje dieťa v náručí počítali minútky, idúce pomalšie ako slimačím tempom a to všetko zamotané do detského plaču, auúúkania a nekonečných otázok typu, kedy to už nebude bolieť. Najskôr cez deň vysoké teploty, nasadený Panadol, telefonát do škôlky, že dnes nepríde. Raňajšia návšteva lekára, kde sa v čakárni tlačilo asi 50 chorých detí. Poobede ich tam bola „už iba“ polovica. Rozhodovanie či čakať v dieťaťom s vysokými teplotami celý deň pred ordináciou. Zostali sme pri Panadole, ktorý celkom dobre zaberal. Večer začalo pobolievať uško, bolesť sa stupňovala. Dcérka stonala, plakala, neskôr kopala nohami od bolesti, hádzala sa. Bolo rozhodnuté – pohotovosť. Cestou aute zaspala, od únavy a vyčerpania. Na pohotovosti ju vyšetrili, vypísali recept a pred deviatou večer sme už boli doma a spolu ležali v posteli. Zaspala.
Nie nadlho, po pár desiatkach minút začala asi najdlhšia noc. Uško začalo bolieť viac a viac. Znovu plač a aukanie. Hľadala si polohy, na jenom boku, na druhom, na brušku, potom sa otočila na chrbátik. Polohy striedala asi v päť sekundových intervaloch.
Bolesť sa stupňovala. Kvapky z receptu nezaberali. Skúšali sme zaspať po sediačky, lebo zdalo, že v takejto polohe bolesť nebola taká intenzívna. Pomohlo to vždy na minútku, možno tak na dve. Vyčerpaná stihla aj za taký kratučký čas zaspať. Akýkoľvek aj minimálny pohyb ju bolel, zobúdzal. Držal som jej hlavičku, aby posediačky, opretá o mňa mohla zaspať, aby sa jej bolesť utlmila.
V dvojminútových intervaloch som pozeral na hodinky. Ako tak pomaly môže bežať čas? Kedy už bude ráno? Kde je ešte polnoc a kde až ráno? Ako to to dieťa môže vydržať? Do toho zvyšujúca sa teplota. Potom treba ísť cikať, potom je smädná a zasa to strašne bolí.
„Tati, kedy to už prestane tak strašne bolieť?“ to bola tak hrozná otázka, ktorú mi za noc dala asi miliónkrát a ja som jej nevedel nielen pomôcť ale ani len dať odpoveď. Prosili sme spolu uško, aby prestalo bolieť, aby už nechalo malú Mišku spinkať. Neposlúchalo. Znovu prehadzovanie sa na posteli, prosba, aby som jej uško držal. Potom ma silne objala okolo krku a držala sa ako klieštik. Ja jej to ubolené, neposlušné uško.
Neprešla minútka a znovu tá istá otázka. Znovu sme si skúsili sadnúť. Už som bol aj ja z toho unavený, nevládal som jej rukou držať hlavičku, ktorá jej klesala, keď zaspávala. Akýkoľvek aj minimálny pohyb znamenal pre ňu bolesť. Mňa to bolelo tiež, každé jej auknutie. Tak by som bol tú bolesť prebral na seba, keby sa bolo dalo ...
Znovu sme sa pritúlili k sebe najbližšie ako sa dalo. Blížila sa polnoc. Toľko bolesti a kde je ešte ráno –ako to zvládneme? Čas bežal tak neuveriteľne pomaly, minútky sa vliekli a ja som si nikdy neželal viac, aby bolo ráno, ako v túto noc.
Chvíľami sa zdalo, že sediaca poloha pomáha. Bola z toho všetkého už veľmi unavená. Presedela skoro celú noc, bez spánku. Zrazu som sa prebral na to, že som zaspal, ani neviem ako. Ležal som na boku, ona sediac opretá o mňa. Zdalo sa mi, že zaspala. Pozriem na hodinky. Prešli štyri minúty od chvíle ako som na ne pozrel naposledy. Žiadna výhra. O chvíľu sa zasa prebudila a znovu auúúkanie a otázky, kedy to už prestane bolieť.
Ďalšia hodinka za nami. Už sme na polceste, snáď už čas pobeží rýchlejšie. Už nevládala sedieť, chcela si ľahnúť, ale dlho nevydržala. Bolesť bola v ležiacej polohe väčšia. Znovu si sadnúť, po chvíli zasa ľahnúť. Znovu je smädná. Teplota neustupuje. Čo to bude? Čas stále beží tak pomaly. Som už unavený, za posledné dni nevyspaný, ale aj tak sa mi oči nezatvárajú. Stále ju sledujem, každý jej pohyb, každú jej reakciu. Každé jej zaaukanie ma tak bolí. Je to tak ťažké a bolestivé, ležať pri nej a cítiť sa tak bezmocný.
Znovu sa ku mne pritúli. Silne chytí okolo krku, ja ju okolo pása a na tvári cítim jej horúci dych. Skúšam sa pomodliť, verím, že to pomôže. Moje prosby a modlitby prerušuje jej aukanie. Už znovu kope nožičkami od bolesti. Znovu si sadáme, znovu ... a stále dookola.
Konečne sa mi zdá, že prešlo viac minút. Pomaly, tak strašne pomaly sa blíži ráno.
Zrazu sa strhnem. Čo je? Kde som? Počujem kostolný zvon a vonku je pravdepodobne po daždi, lebo počuť šuchot kolies aut na mokrej ceste. Otváram oči. Je ráno. Dcérka leží vedľa. Spí.
Vankúš krvavý. To nezbedné uško. Ideme znovu na polikliniku ...
