Hrali sme pexeso. Už ani nepamätám, kedy som vyhral naposledy a to teda hrám „naplno“. Nie, že by som ju nechával vyhrávať. Teší sa z každej výhry a ja sa márne snažím vyhrať.
Po chvíli „presedláme“ na puzzle. Keď vytiahne to z niekoľko stoviek kúskov, zdá sa, že sa na chvíľku zabaví. Ona však chce, aby som skladal s ňou. Snažím sa.
Pred chvíľkou som niekoľkokrát prehral pexeso. Teraz ona skladá už tretie puzzle a ja nemám ešte ani polovicu z prvého. Baví ma to čoraz menej. Sledujem obrázok, ktorý ona na poskladanie nepotrebuje. Nepomáha to. Sem-tam nazrie ako som „na tom“. Potom siahne, pre mňa naslepo, ona však cielene do kôpky puzzle a podá mi dve, či tri, v snahe mi pomôcť.
„Mňa to už nebaví“, vzdávam to. „Ty už máš tretie a ....“
Nadýchne sa a vraví: „Tati, prosím skladaj ...“
Neoponujem, pokúšam sa ďalej, ide mi to pomaly a ona sa mi snaží viac a viac pomáhať.
Po chvíľke dokončuje aj tretie puzzle.
„Poďme sa hrať inak, mne to nejde a už ma to naozaj nebaví.“ Zasa to vzdávam.
„Čo si taký? Sa trošku potráp, nie!?“ vyhreší moju netrpezlivosť a už má v ruke ďalšie puzzle.
