Automaticky beriem narýchlo veci do škôlky, automaticky zamykám dvere, automaticky ...
Ideme do škôlky. Ponáhľame sa. Nevnímam okolie, nevnímam ľudí okolo seba. Myšlienkami som už v práci, neustále zrýchľujem krok, aby som prišiel načas. Včera bola u nás silná búrka, vypla elektrina, veľa napršalo.
Ráno som rozmýšľal nad problémom, ako to zvládli počítače v práci, ako reagoval server, či to zvládli záložné zdroje. Predstavujem si problémy, ktoré mohli nastať od drobností až po katastrofické scenáre. Práve preto sa ráno ponáhľam viac ako inokedy a zákon schválnosti pôsobí dokonale.
Čím viac sa ponáhľame, tým čas beží rýchlejšie. Dcérke sa nechcelo ráno vstať, potom obliekať, potom chcela iné nohavice. Tričko, čo som jej nachystal sa jej tiež nepáčilo.
Napriek všetkému som sa snažil veci riešiť pokojne a dcérka pochopila, že sa budeme musieť ponáhľať, aby som stihol prísť do práce. Dokonca mi navrhla, že môžeme cestou aj utekať. A veru sme si chvíľami aj pobehli keď tu ...
... zastavila sa a pozerala na chodník. Ťahal som ju, aby sme už išli, ale ona vravela, aby som počkal a hľadela na chodník.
„Vidíš to tati?“ spýtala sa ma.
„Čo je tam?“ nechápavo som hľadel na chodník.
„No toto, nevidíš?“ ukazovala prstom na kaluž vody.
„Kaluž. Po včerajšej búrke, ešte to nestihlo vyschnúť“, vysvetľoval som jej.
„To nie je obyčajná kaluž“, nevidíš?
Zahľadel som sa, ale nič zvláštne som nevidel, zdala sa mi ako jedna z tisícov.
„Poď, ponáhľajme sa“ potiahol so ju, lebo som začínal byť nervózny. Nemal som najmenšiu chuť
obdivovať nejakú kaluž vody.
„Ty nevidíš to krásne srdiečko, čo tá búrka urobila?“ nechápavo sa ma spýtala a pohla sa dopredu.
V tom som sa zastavil ja. Ešte raz som sa pozrel na tú kaluž vody. Naozaj vyzerala skoro ako dokonalé srdiečko. Bolo to krásne, ako sa to vytvorilo. Naozaj to nebola obyčajná kaluž, bolo to čosi viac. Bol to obraz krajšieho dňa. Búrka je už preč a hneď ráno pálilo slniečko a zvestovalo horúci slnečný deň.
„No poďme“, potiahla ma teraz ona.
Zrýchlili sme krok ale mne nedalo sa ešte raz nepozrieť na tú kaluž a nevyfotiť si ten malý „zázrak“ .
Zrazu som si uvedomil, ako sa mi dospelí pozeráme na svet, aké „zlé“ máme oči, koľko krás nevidíme. Určite je ich okolo nás každý deň veľmi veľa ale mi ich nevidíme, nezastavíme sa pri nich. Len slepo prejdeme okolo a ani nevieme o čo prichádzame. Stres, naháňanie sa za všeličím nám zastierajú oči a my nie sme schopní vidieť to, čo máme pred nosom. Myslím, že naozaj prichádzame oveľa a tak som si sľúbil, že aspoň dnes odolám stresu, nebudem sa naháňať a otvorím oči svetu naveliko.
