Jednotky sú trápením

Každý na intráku mi vždy veľmi závidí, že sa málo učím a mám dobré známky. Stále mi hovoria ako by chceli mať moju hlavu. Ale ja ju už po dnešnom dni nechcem, svoj rozum by som najradšej zahodila. Prečo? Tak to vám pekne vysvetlím na svojom krátkom príbehu, ale nepíšem to sem len tak, lebo sa potrebujem vykecať, píšem o tom preto, lebo myslím, že nie som jediná a že tento problém je určite všade v každej spoločnosti. Takže všetci čo sa chystáte komentovať tento článok ako somarinu skúste pochopiť širšiu myšlienku, prosím.Začnem asi tým, že od malička som mávala dobré známky a spolu s bratom sme vždy s radosťou sledovali potešenie našich rodičov, ako sa vždy radi pýšili, že majú šikovné detičky. Potom prišla stredná a bezproblémov som si vybrala školu, akurát, že bola 125 kilometrov ďaleko a tak som začala cestovať a platiť internát, stravu a podobne.Za tieto štyri roky som troška dospela a začala som chápať, že nie vždy majú pre mňa dostatok peňazí a často som odchádzala len s minimálnym množstvom peňazí na kupovanie vecí po mimo, ako napríklad taká čokoláda či nejaká voda na pitie. Tešila som sa však aj z toho mála a vždy som si vážila, že vôbec môžem cestovať do tej školy. Preto som sa ešte viac snažila im to odplácať dobrými výsledkami. Tento víkend som doniesla maturiné vysvedčenie spolu s mojim bratom. A moja mama sa rozplakala, ale nie od radosti. Bola smutná, že s otcom nezarábajú toľko peňazí aby som mohla ísť na výšku a že si budem mesačne musieť prispieť sama niekoľkými tisícmi. Takisto aj brat. Vzlykala ako jej je ľúto, že nám nemôžu dať to čo by správni rodičia mali, že sa o nás nedokážu postarať. Vtedy som začala nenávidieť svoju hlavu. Pocit, keď niečím rozplačete vašu mamu je otrasný, ale o to hnusnejší je, keď neplače pre nejakú lotrovinu, ale pre to, pre čo ostatní rodičia jasajú šťastím.Kedysi som mala radosť zo seba, že aspoň niečo mi ide, že som dobrá. To sa dnes zmenilo.Nerada druhým ubližujem a dupľom nie mojej mame. Keď som videla ako sa trápi, prišlo mi to ľúto. Rátala som s tým, že to nepôjde ľahko, ale že ju to rozplače...Každopádne celé leto strávim prácou a budem tam tráviť maximum času koľko to len pôjde. Ale ani to nevymaže ten pocit, že moje jednotky spôsobili smútok osobe, ktorej som nimi chcela spraviť radosť. Normálne by som teraz radšej bola sprostá, veď tí majú vždy šťastie aj keď si ho málokedy zaslúžia.