Je to proste fakt a začala som nad tým premýšľať po tom, čo som zistila, že už len pár dní ma delí od maturity. Nezabudnem, ako sme všetci od prvého ročníka horlivo vykrikovali ako sa tešíme na deň, keď vypadneme z múrov tejto školy a z intráku a ako budeme mať pokoj s každonenným učením a sedením na hodinách.Nevedeli sme sa dočkať, kedy už naposledy uvidíme niektoré profesorky a podobne...Všetko sa to začalo meniť posledných pár mesiacov, keď sme zistili , že by sme si kľudne ešte aj rok posedeli v školských laviciach ..radšej než pracovať alebo maturovať, pretože to obnáša veľkú zodpovednosť a dokázanie svojich schopností.Niektorých pochytila taká nostalgia, že si fotili nenávidenú profesorku s ktorou sme mali poslednú hodinu, či posledné piatkové jedlo v jedálni, aj keď väčšinou sa ním kŕmilo len málo z nich:).Je to naozaj zaujímavé, si myslím, keď si človek uvedomí, že ten druhý, koho nenávidel a tešil sa, keď sa mu niečo zlé prihodilo, mu zrazu začne chýbať. Všetky jeho slová a príhody, ktoré spolu zažijú, aj keď neboli vždy veselé, ale pamätá si ich a chýba mu to podpichovanie, či robenie si na prieky...Je to asi aj preto(teda aspoň podľa mňa), že rovnako ako o človeku, ktorý sa nám páči vieme všetko- čo má rád, čo počúva, ako sa zabáva, tak aj o človeku, ktorého nenávidime sa snažíme vypátrať čo najviac. A čím viac o človeku vieme, tým viac nám chýba a niekedy sa nám aj začne páčiť to, čo dokázal, veď najčastejšou príčinou nenávisti je závisť. No a potom už nie je naozaj ďaleko od toho aby sme si ho obľúbili.Funguje to ako keď dostanete od niekoho tričko, ktoré sa vám veľmi nepáči, ale začnete ho nosiť kvôli tej osobe, niekedy sa stáva, že si naňho zvyknete a už ho nakoniec nenosíte len preto, aby bol darca šťastný, ale čiatočne aj pre to, že už sa vám začína páčiť.
