Ale tak rada by som už šla domov. Niežeby tu bolo zle, Hágy sú 100-krát lepšie ako klasická nemocnica, veď krásny lesík je na pár krokov a Štrbské Pleso 2 zastávky električkou. Ale chcem už moju milovanú postieľku, čo nevŕzga, nekymáca sa a má matrac s obliečkou, nie dačím gumovým. Chcem sprchu, čo strieka len jedným smerom, domáce jedlo a x ďalších vecí.
Pred vizitou sú všetci napätí. Sedíme na chodbe a tipujeme, kto vyjde z ordinácie s nadšeným výrazom a kto si ešte na odchod počká. Z doterajšej dĺžky pobytu sa nedá nič vydedukovať, niektorí idú domov po týždni a niektorí ťahajú aj tri. Marta si kráti čas čítaním horoskopov. Prečíta aj môj, vraj sa môžem tešiť na romantické stretnutie. Normálne horoskopy preskakujem a neriešim, ale teraz sa poteším pozitívnej veštbe a špekulujem, kto by ma mohol prísť navštíviť. Aspoň čakanie ubieha rýchlejšie.
A je to tu, sedím pred lekárkou a vraví, že zajtra poobede môžem odísť. Ovládam sa, aby som hneď nezačala vyskakovať od radosti. Nasleduje ďalšia dobrá správa, na kontroly sem ani nemusím chodiť, ak sa mojej očnej lekárke v Bratislave bude zdať všetko v poriadku. Von z ambulancie sa pomaly vznášam. Na izbe sa venujem mojej obľúbenej zábavke - plánovaniu. Starosť mi robí len, ako sa s tým mojím obrovským kufrom dostanem z kopca na zastávku. Koliečka sú mi na snehu na nič. Našťastie končí v utorok aj Marta a príde pre ňu syn autom. Hurá, som zachránená.
Okrem plánovania obľubujem aj vyhodnocovanie dodržiavania plánov, takže: Plánovaný počet prečítaných kníh: 8, reálne prečítaných: 1. Hneď si to ospravedlním tým, že mám rozčítaného Tolleho a Dahlkeho a tí predsa obaja vyžadujú časté pauzy pre vstrebávanie myšlienok. Plánovaný čas venovaný nemčine: 1 hodina denne, reálne spolu 2 hodiny. Tu nemám ospravedlnenie, skrátka sa mi nechcelo. Plánovaný počet napísaných blogov: 1, reálne napísaných 5. Aspoň niečo predčilo plány, aj keď téma iná, než som pôvodne chcela. Vyhodnocovanie radšej predčasne ukončím, zvyšok by dopadol žalostne.
Nechce sa mi sedieť na izbe, a tak sa vyberiem na potulky po chodbách. Na WC sa ma pri umývaní rúk nejaká teta pýta: “Sterilizujeme?” Akože, či umývaním robím nejakých bacilov na rukách sterilných? Márne hľadám súvis. Ešteže sa pri mojom zmätenom výraze opraví: “Dezinfikujeme” myslela, ach tie cudzie slová.
Prichádza veľa nových ľudí, ale už sa stihnem zoznámiť len s pár z nich. Ako si pri čakaní na kvapky všetkých prezerám, znova sa čudujem nízkemu vekovému priemeru pacientov. Pred 4 rokmi tu bol okrem mňa len jeden pod 40. Teraz je minimálne tretina pacientov pod 30. Prichádzajú ochorenia skôr alebo je to len náhoda?
Posledný deň ubieha neuveriteľne rýchlo, posledné želania, objatia, zrazu držím kufor a vychádzam z oddelenia. Mám pred sebou dlhú cestu, ale nevadí mi to, večer som doma. “Dovidenia”, mávam sestričkám. Nie, nie radšej: “Zbohom”, dúfam, že už sa nevrátim.
