Doma zvyknem hneď po prebudení skontrolovať v mobile maily a facebook. Na vybudovanie zvyku vraj stačí 21 dní, tento zvyk som poctivo pestovala posledných 10 rokov, takže plán nechať teraz mobil 2 týždne vypnutý je vcelku ambiciózny. (Dala som to! Aj keď v slabých chvíľach som ho prehadzovala v rukách a hladkala. :-))
Všetky činnosti máme vykonávať s bdelou pozornosťou a hneď zrána sa o to poslušne pokúšam. Obliekanie slimačím tempom, spomalené umývanie zubov... Tréning na starobu. Miesto zvyčajného brhlenia spojeného s premýšľaním nad vhodnými raňajkami tentokrát cielene krúžim kefkou, vnímam dotyk štetiniek, chuť pasty... Je to prekvapivo príjemné.
Než zavriem oči pri rannej meditácii v sede, obkukávam ako sa darí ostatným. Niektorí vzpriamene sedia a ani sa nepohnú, iní sa mrvia a škrabkajú kade tade. Skúsenejší verzus začiatočníci ako ja. Snažím sa nájsť polohu, v ktorej by som tú hodinu vydržala bez hýbania, ale vždy ma po pár minútach začne niečo pichať. Hodnú chvíľu experimentujem s umiestnením nôh, na prvý pohľad sa zdá, že sú len 2 možnosti - turecký sed alebo nohy pod zadkom. V skutočnosti môžem ešte voliť rôzne uhly a miesta dotyku, a tak, ako zarytý optimista, dávam každej variante šancu. Po x pokusoch ale sklamane spľasnem. Konečne mi dôjde, že bezbolestná poloha skrátka pre mňa zatiaľ neexistuje. Telo nie je zvyknuté na hodiny v tureckom sede, a tak sa kríže a kolená ozývajú právom.
Každý druhý deň máme nárok na 10 minútové interview s učiteľom, čo využijem najmä ako príležitosť ponosovať sa na moje telesné utrpenie. Dostávam jediné odporúčanie: “Pozoruj to.” Durdím sa, lebo neviem ako mi má pozorovanie pomôcť pretrpieť bolesť. A celkovo som nervózna, lebo čas sa vlečie a každá hodina v sede mi pripadá ako večnosť. Pozorovaniu ale dám pri najbližšom sedení šancu. Keď po pár minútach príde pichanie v kolene, zatnem zuby, aby som premohla nutkanie presadnúť si a zameriavam sa na bolesť. Zisťujem, že keď sa ňou naplno zaoberám, je znesiteľnejšia a dokonca aj čas plynie rýchlejšie, vydržím skoro pol hodinu bez pohnutia, čo je do tej chvíle absolútny rekord.
Pri večernej rozprave zmieni Dassana ďalší dôležitý fakt, bolesť treba pozorovať bez odporu, či hnevu. Zameriam sa preto na vynechanie doterajšieho “ach jaj, prečo zase” a vsugerujem si zvedavosť. Kladiem si otázky, kde presne to pichá, odkiaľ pichanie vychádza, kam až siaha, aký je to presne pocit.. Ako sa nimi zaoberám, uvedomím si, že pichanie postupne slabne. Povzbudená skúšam ďalej, niekedy bolesť celkom zmizne a niekedy ostane, ale rozhodne mi vadí stále menej. Vybaví sa mi Dassanove tvrdenie o telesných signáloch, že sú neutrálne až kým im v hlave nepridáme emočný náboj. Niekto mi hladká vlasy - príjemné , pichá ma v kolene - nepríjemné. To uvedomenie, že si ďalej môžem vedome vyberať, čo budem vnímať ako negatívne ma úplne ohúri. Znie to až príliš fajn, ale práve som si to odskúšala na vlastnej koži. A tak si sedím, spokojne vyškerená od ucha k uchu a cítim sa chvíľu ako superman.
