Čakám pred ordináciou na odber krvi a prezerám si plagát s prehľadom očných ochorení. Séria obrázkov ilustruje, čo postihnutá osoba s postupom choroby vidí. Lepšie povedané, čo už nevidí. Ak je účelom motivovať pacientov, aby poctivo brali lieky, zaberá to na mňa perfektne.
Po odbere mi do predlaktia zavedú kanylu – trubicu, pomocou ktorej je neskôr možné do krvi ľahko vpichnúť rôzne tekutiny. Pri viacerých injekciách to šetrí opakované napichovanie žily. Sestrička vidí, že sedím ako na ihlách, a tak sa ma snaží rozptýliť zábavnými rečičkami. Čiastočne to zaberá, ale aj tak žmúrim oči a s odvrátenou hlavou čakám na „hotovo“. Pohľad na krv mi nikdy nerobil dobre. Môj otec dlho sníval, že budem lekárkou, ale keď som v detstve pri pohľade na krv pravidelne odpadávala, pochopil, že to pre mňa nie je najvhodnejšie povolanie. Keď som sa dala na štúdium informatiky, popustil z nárokov a stačilo by mu, ak budem vyvíjať programy pre nemocnice. Ak urobí ešte jeden ústupok, môže svoj sen považovať za splnený, pracujem totiž vo firme, ktorá vyvíja programy pre poisťovne a tie sú predsa od nemocníc len na krok. Kým som dokončila svoje úvahy aká som poslušná dcéra, sestrička kanylu bezbolestne zaviedla a môžem sa presunúť do komory.
Tam ma už čakajú 3 lekárky a sestrička, ktorá mi pomocou kanyly vpichne do krvi kontrastnú látku. Má pripravenú ďalšiu injekciu, ktorá by nasledovala v prípade alergickej reakcie. Mám položiť hlavu na nejaký prístroj a postupne podľa pokynov rôzne natáčať zrak. „Šťuk, šťuk“, ozýva sa z prístroja ako moja lekárka robí snímky. Ďalšie dve ich sledujú na monitore a chvíľami komentujú: „Krása.. nádhera..“. Srdce mi zaplesá, domýšľam si z toho, že sa mi zápal krásne, priam zázračne vyliečil. Po chvíli jedna doktorka vyjadrenia obdivu spresní: „Krásne snímky, aj táto je veľmi vydarená..“. Tak nič, spľasnem. Po chvíli sa predsa len dočkám dobrej správy, krv nikde nepresakuje, takže cievy držia a netreba nasadiť infúziu, hurá. Kanylu mi ešte dve hodiny nechajú pre prípad oneskorenej alergickej reakcie a pravú ruku preto nemám ohýbať.
V jedálni zisťujem, že moja ľavačka je úplne nemotorná. Pri snahe rozotrieť maslo prederavím chlieb a omrvinky mám aj za ušami. Zachráni ma až prísediaci kolega a vychutnávam si jeho obsluhu. Zvyšok času plánujem stráviť v posteli, ale napadajú mi samé katastrofické scenáre, čo ak zaspím a v spánku zohnem ruku? Neviem ako tá kanyla vyzerá zvnútra, ale predpokladám, že tam je ihla, ktorá sa pri zohnutí zapichne do ruky alebo zlomí a uviazne v ruke. Radšej sa hneď posadím, spánok nechcem riskovať. O chvíľu za mnou príde sestrička a vyrieši moju dilemu, čo ďalej s časom, vyšle ma na röntgen. Snažím sa zapamätať pokyny - schody pred novinovým stánkom, na piate poschodie, doľava, dlho rovno, zase doľava. Keď na prvý pokus trafím, som na seba úplne hrdá, lebo zvyčajne zablúdim aj v obchode.
„Vyzlečte sa do pol pása“, znie prvá inštrukcia. Tričko ako tak zvládam, ale čo s podprsenkou? Poprosím sestričku o asistenciu a nezávidím chlapom, že tento úkon majú zvládať šmahom ruky. Röntgen je rýchlo hotový a po ňom už nastal vytúžený čas odňatia nepohodlnej ozdoby. Z kontrastnej látky v krvi budem ešte pár hodín žltá a nemám vychádzať na slnko kvôli možnej alergickej reakcii, ale inak to mám za sebou. Odmením sa horalkou v bufete a na izbe ma čaká prekvapenie, nová spolubývajúca.
