“Chodby ako z Harryho Pottera”, nadávala som prvý týždeň, keď som kvôli blúdeniu na každú hodinu meškala. Nechýbal ani zázračný gauč, ktorý sa objavoval práve vtedy, keď som ho najmenej čakala a najviac potrebovala.
Šla som na prvú prednášku každého predmetu, ktorý znel aspoň trochu zaujímavo a plánovala vybrať tie najpútavejšie. Vyučujúci nás najskôr oboznámili s pravidlami čo/kde/ako funguje, a potom prešli k zaujímavejšej časti - prehľadu učiva. Pri popisovaní toho, čo sa naučíme a hlavne, kde všade to neskôr budeme môcť využiť, sa mnohí rozžiarili. Cítila som z nich hrdosť, akú cítiť z rodiča, keď hovorí o svojom nadanom dieťati. Hrdosť na to, aký je ich predmet dôležitý/zaujímavý/užitočný.
Keď niekto učí to, čím žije, nemá za cieľ len odprednášať, odskúšať a pustiť prácu z hlavy. Ciele sú vyššie - predať svoje vedomosti ďalej, preniesť nadšenie na študentov a získať v nich spojencov pri riešení úloh. Nadšenie vyučujúcich sa odzrkadlí na kvalite predmetu, a preto som si pri zápise nakoniec vyberala najmä podľa nich.
Matfyz je plný vyučujúcich - nadšencov a kvôli nim som vďačná, že som študovala práve tam. Keď počúvam ľudí ako spomínajú na výšku ako na “nutné zlo”, ktoré treba kvôli titulu pretrpieť, som fakt rada, že moje spomienky sú iné. Že som za tých 5 rokov získala vedomosti nielen do práce, ale aj do života.
Vivat matfyz.
