Niektoré vyzerajú dokonca tak, akoby ani nemali byť súčasťou nášho života. Prídu prekážky. Množstvo prekážok. Sú to len skúšky, preverovanie, do akej miery to myslíme vážne a čo sme pre to schopní urobiť? Alebo ide o znamenie osudu, prozreteľnosti, ktorá sa nám snaží niečo povedať?
V každom prípade som od narodenia baranitá a buď dokážem vážnosť a hodnotu svojich snov alebo bojujem s božím zámerom, čo ma však neskôr dobehne. V každom prípade je v tejto chvíli všetko tak, ako má byť. V každej chvíli je všetko ako má byť. A čo nás stretne, je pre nás len dobré. A táto viera je asi jediným dôvodom, prečo som pri plnení svojho erazmus- sna neprišla o duševné zdravie...
Ako som spomínala, niektoré veci vyzerajú, akoby sa nemali splniť a príde množstvo prekážok. Už len samotná žiadosť o erazmus. Byrokracia. Čakanie. Zamietnutie. Prepracovanie plánov. Ďalšie nádeje. Druhá šanca. Mesiace trvajúca vyšlapaná vybehaná vystáta vystresovaná byrokracia. Tlak. Deadliny. Prvá neurobená skúška. 16teho som mala odísť na pol roka do cudzej krajiny a 15teho som ešte mala náročnú skúšku. 14teho ráno som sa zobudila chorá. Niekoľko nocí som veľmi zle spala. A pritom bolo treba vybaviť ešte toľko vecí, s toľkými ľuďmi sa stretnúť... Až v deň môjho odchodu som začala reálne premýšľať, čo si zbalím do kufra na najbližší polročný život...
Nakoniec sa však všetko zariadilo a mohla som odísť. Odchádzala som z Bratislavy o 18:15 (pôvodný plán) autobusom Student agency do Prahy, kde sme prestupovali rovnakou spoločnosťou do Remeša. Nešla som sama. Na erazmus išiel so mnou aj Michael študujúci vo vyššom ročníku rovnaký odbor a kolega z práce chystajúci sa v Paríži pridať sa k francúzskej légii. Nastúpili do autobusu, nalodili sme našu batožinu a steward (anjel) spoločnosti Student agency hľadal moje meno v zozname cestujúcich. Moje meno tam však nebolo. Ani číslo lístka. Ktoré som mailom neobdržala. Lístok som mala rezervovaný a zaplatený. Niekde sa však musela stať chyba.
„Ak nie ste na zozname, nemôžem vás zobrať." Povedal mi steward anjel. Bolo to nemysliteľné, aby som po celej tej námahe s kufrom a taškou odišla z Bratislavy naspäť domov. Takmer ma chytila panika...Nemôžem vás zobrať... Nevzdala som to a pokúšala som sa ho presvedčiť, nebolo šance, aby som neodcestovala! Dal mi číslo do agentúry. Nedvíhali. Napokon mi nejaká Markéta povedala, že mi nemôže dať číslo môjho lístka, pretože by ju mohli vyhodiť, nemá si ako overiť, že naozaj telefonuje s Lenkou Kubatkovou. Nonsens! Rezerváciu v systéme majú však uloženú ako zrušenú. Myslela som, že sa mi sníva. Nemôžem vás zobrať... Stále mi tie slová zneli v hlave, no snažila som sa zachovať pokoj. Na počudovanie som bola naozaj pokojná a mala som chladnú hlavu. Povedala mi, že ak je v autobuse voľné, mám si kúpiť lístok a potom môžem spätne vyreklamovať problém. Mala som peniaze. Prišla som za stewardom anjelom, ktorý mi však povedal, že ten lístok si mám cez agentúru rezervovať, pretože on ma nezoberie do Prahy, ak napokon do Remeša nebude voľné v autobuse, a aby som si tam znovu zatelefonovala. Bol veľmi zlatý, povedal mi: „Počkáme na vás. Máme čas." Bol ústretový, nebola to jeho povinnosť. Volala som... Päť minút, možno viac, možno menej, kým mi hlas v telefóne oznamoval, že mám čakať na linke, pretože sú všetci operátori obsadení. Bolo to ako nočná mora. Na stanici už nebolo nikoho okrem Michalových rodičov, ktorí čakali, ako sa vyvinie situácia. Vyzváňajúci tón... Mala som celkom skrehnuté ruky a nohy... Vyzváňajúci tón... Prechádzala som sa a dúfala v zázrak. Trvalo to večnosť. Autobus naštartovaný, ľudia sediaci v ňom, autobusári netrpezlivo vonku so stewardom anjelom iba v mikine... Vyzváňajúci tón.... Anjel mi napokon povedal, že si mám kúpiť lístok, že ma vezme. A zavolal do Prahy, či ma budú môcť zobrať. Čakala som na ortieľ ignorujúc mráz bolestivo prechádzajúci celým mojím telom.
„Môžete nastúpiť. Ak sa to nevypredá, z Prahy vás vezmú." Neuveriteľné!
„Och. Naozaj? Môžem vás, prosím objať?" Spýtala som sa anjela, ktorý sa potešil, že sa aspoň zahreje. Urobil pre mňa sám možno netuší koľko. Nastúpila som do autobusu a bolo to, akoby prišli Vianoce...
Vyrazili sme s pol hodinovým meškaním. Takmer som neodišla!!! Prvú hodinu v autobuse som iba bez pohnutia sedela. Michael sediaci predo mnou sa ma spýtal, či si neprosím slivovicu, ktorú pribalil na cestu, aby som sa ukľudnila. Na počudovanie (moje) som vôbec nebola rozrušená. Všetko sa akosi... dialo. Samé. Iba som sedela a spracovávala situáciu, ktorú som prežila bez väčších emócií. Ani dnes nerozumiem, prečo som nespanikárila.
Za oknami bola úplná tma a ja som mala 16 hodín cesty autobusom na to, aby som si uvedomila, čo sa deje. Aby som si konečne uvedomila, že odchádzam na dobrodružnú cestu, bývať na pol roka do inej krajiny. Neviem prečo som bola trochu smutná posledné obdobie, že odchádzam. Možno preto sa stalo, čo sa stalo. Aby som spoznala hodnotu môjho odchodu. Aby som si uvedomila, čo to pre mňa znamená. Bolo nepredstaviteľné, že neodídem, hoci som si odchod nepredstavovala a bola som skôr zmätená. A tak som si za 4 hodinky do Prahy, ktoré ubehli ako nič, uvedomila niekoľko dôležitých vecí.
Všetko nechávam doma. Všetkých ľudí a pocity. Všetko nevyriešené budem riešiť neskôr. Odpútavam sa mentálne a emocionálne od minulosti... Spomenula som si na myšlienku dňa, ktorú som si deň pred odchodom vytiahla z misky vo Svetluške. Stálo tam: „Neobzeraj sa." A týmto sa prestávam obzerať a idem už len dopredu! Lúčim sa s minulosťou a ďakujem, že idem.
Anjely sú všade. Skutočne. Nepredpokladám, že sa mi peniaze vrátia. Napriek tomu, som vďačná za prekážky. Čím viac ich bude, tým rýchlejšie snáď budem napredovať. Nehnevám sa na seba ani na zbyrokratizovaný systém. Prijímam.
Uvedomila som si, že ľudia sú všade dobrí a láskaví! A nech si Hobbes trhne celým svojim Leviatanom! Zrazu sa mi vynáralo, koľko dobrých a srdcom krásnych ľudí som za celý svoj život stretla a prežívala nevydržateľné pocity vďačnosti a lásky. Z toľkej dobroty sa mi chcelo plakať, z toľkého pocitu šťastia! Premýšľala som, ako sa im všetkým môžem odplatiť?! Ale prišlo mi, že jedine tak, že sa budem zo všetkých síl snažiť posúvať to ďalej - posúvať a rozdávať dobrotu, láskavosť a pomoc, šíriť, kadiaľ budem chodiť, odovzdávať. V deň odchodu som čítala jednu myšlienku: „ Keď si myslíte, že dávate, tak v skutočnosti vraciate." Myslím, že je tým povedané všetko. Je to zákon, je to vesmír, rovnováha. Neexistuje neopätovanie. Všetko sa vracia. Povedala som si, že sa oddnes stávam lepším človekom. Ďakujem za túto lekciu. Pochopenie zákonitostí a vďačnosť mi vháňali slzy do očí.
Takmer som neodišla... Ale nie! Splnila som si sen!
Vzápätí som však pocítila svoju nezúčastnenosť na svojom príbehu. Akúsi stoickú apatiu bez emócií. Nevzrušenie... Z toho ma však cesta vyliečila. Napokon som myslela, že ma porazí ešte v Prahe, keď mi oznámili, že si nemôžem kúpiť lístok eurami a zmenáreň je bohvie kde. Ale žiadna situácia nie je neriešiteľná.
Cestovanie cez student agency je pohodlné, (niekedy dvojnásobne drahé), kvázi nekomplikované, kožené sedačky v autobuse, WC, obsluha, teplé nápoje zdarma, slúchadlá pre počúvanie filmu alebo hudby, prestávka po 4 hodinách. Nálada mi veľmi stúpla, keď som sedela z Prahy pri chalanoch a zo zabudovaného prístroja si mala možnosť vybrať z hudobných staníc, kde hrali napríklad skladby Guns N Roses, Vivaldiho Winter, „šanzóny" Edith Piaf, či Presleyho romantiku. Samozrejme, že sme si trocha uchlipli aj zo spomínanej slivovice. Všetko bolo v poriadku. Dokonca aj od príchodu do Remeša stretávam samých anjelov, dobrých a usmiatych ľudí pripravených pomôcť nám, od Slovákov erazmákov až po zamestnancov v úradoch (!!!), pričom nejde len o zdvorilosť, ale skutočnú ústretovosť. Aleluja.
Myslím, že každých 24 hodín nám dáva šancu vrátiť pomoc. Každý deň nám ponúka toľko možností ako pomôcť! A niekedy aj úplnými maličkosťami. A áno, aj obyčajnou ústretovosťou. Verím v dobro ľudí a je krásne vedieť, vidieť, že existujú. Sú krásni, láskaví a dobroprajní. Neverme, že sme len predostieraným matrixom nakazené bytosti. Svet je nádherné miesto, ktoré nám ponúka možnosť prejaviť svoju láskavosť každej ľudskej bytosti. Každý deň máme šancu postúpiť z človeka na bytosť. Každý deň máme šancu namiesto „Nemám čas. Nie. Inokedy. Neotravuj." povedať „Áno. Pomôžem ti. Neobávaj sa." alebo „Počkáme na vás. Máme čas." Tieto slová mi doteraz doznievajú v hlave.
Ďakujem, že som odišla. :)
