Pred siedmimi rokmi som bola motýľom liahnucim sa z kukly... Dnes presviedčam seba aj vás, že lietať sa oplatí, nech je farba či váha našich krídel akákoľvek. :)Vyštudovala som európske štúdiá na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a na Inštitúte politických vied Science Po v Grenobli. Od roku 2016 žijem a pracujem v Bruseli. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, ERAZMUS REMEŠ, Poézia, Články
Zelená vlna. Konečne je to tu. Už aj na Slovensku je všade vo vzduchu cítiť dopyt po prírodnom, ekologickom a organickom. Bio a eko je opäť v móde. Zdravšie a minimalisticky. Niečo nám hovorí, že takto je to správne.
Drahí priatelia, priblížim vám cestu, ktorú keby nenapísal sám život, sama by som ju nevymyslela lepšie. Napriek tomu, že milujem dobrodružstvo a cestovanie, mám teraz pocit, že po udalostiach posledných dvadsaťštyri hodín potrebujem na chvíľu prestávku.
Sedím za stolom s perom v ruke, tak, ako sa cítim najlepšie. Izbou sa mi ozývajú tóny inštrumentálneho klavíra a za oknom čas od času počuť prechádzať auto. Cítim, ako som vivante! Alive! Silne to cítim celým telom.
Prichádzame do Excaliburu a sadáme si za bar. Objednávame si to najlacnejšie malé pivo aké majú (rozumej za 2,50 eur) a pripíjame si plastovými pohármi tešiac sa, že sme. Nad barom visia na oranžovo svietiace vážky a barmanka nám oznamuje, že koncert sa začne o desať minút.
Momentálne zažívam krásny dobrodružný erazmus v severovýchodnom mestečku neďaleko Paríža s bohatou históriou. Remeš. Takzvaný Reims, jehož meno sa vyslovuje bizarre prinajmenšom pre cudzincov - „Rans" ako nás opravovali celý týždeň po príchode. Máme za sebou dva a pol týždňa a chcela by som sa s vami podeliť o dojmy, pocity, informácie, rozdiely. Problém je len, čím začať.
Sú sny, ktoré sú spontánne. Sú sny, ktoré pestujeme roky. Môj sen odísť do Remeša na erazmus je starý presne tri roky, odo dňa, kedy som si podávala prihlášky na vysoké školy. Sú sny, ktoré sa plnia ľahko, ako keby sme sa pre ne narodili a prozreteľnosť plesá radosťou, keď nám ich pomáha plniť. Sú však sny a ciele, ktoré si musíme vybojovať.
V lese Lásky sedeli na koberci posiatom farebnými listami dve Víly a opierali sa chrbtami o stromy, jedna o strom Porozumenia a druhá, sediac oproti, o strom Zdieľania. Sedeli v tichu a očami sa usmievali do duší. Stromy svojimi nahnutými konármi tvorili okolo nich svätyňu, ktorá menila hmotu v silnú vibračnú energiu.
Krehká opustená víla žila svoju školu na púšti. Každý deň prešla dvadsať kilometrov. Desať, aby sa dostala k studni a naplnila svoju kryštáľovú nádobu vodou, ktorou vyživovala svoju fyzickú existenciu, a desať, aby sa vrátila do jaskyne, v ktorej trávila chladné nepriaznivé noci. Každý deň bolo jej telíčko unavené a každý večer dokráčala naspäť k svojmu prístrešku len z posledných síl a vyčerpane klesala k zemi, kde modliac sa za koniec prespávala temnotu púšte.
