Písmo:
A-
|
A+
Keď niet nikoho, kto by so mnou pizzu zjedol,
keď ležím v tvár posteli a ona utiera mi slzy.
Keď niet nikoho, kto by mi pofúkal zvlhnutú tvár,
kto vyvezie ma obdivovať čaro vesmírnych hmlovín...
Stojím a kričím do neba.
Môj pre ucho nehlasný rev zamŕza vo vzduchu.
Vôkol tma, hlad, strach, bezmocnosť,...
Upínam sa k svetu iných,
lebo nevydržím sama so sebou...
A keď uschnú slzy a hnev sa stratí,
niet nikoho kto sa so mnou bude
z duše smiať na ničom...
