O päť minút dvanásť...
Stála krásna, pripravená a čakala.
V predstavách ju hriala jeho náruč láskavá.
Chvela sa, keď cítila jeho vôňu, videla mu v očiach iskry,
tešila sa, chcela, aby čo znamená byť milovaný, zistil.
"Nepríde," zašepkala jej druhá žena v hlave kruto,
ľadové vetry sa zdvihli a nebolo jej to ľúto.
" Príde. Ľúbi ma." Povedala šťastne a verila svojím slovám.
"Ach, moja naivná, budem tu, keď zas budeš čeliť nočným morám."
Dvanásť...
"Objíme ma a nenechá ma trpieť. Prijmem ho."
Krutá si zvolala na pomoc svojho známeho.
Dvanásť päť...
"Cítim strach, hnev, bolesť, bezmocnosť, dovolila som to, preklínam sa!"
"Odpusť mi, drahá, že berieme ti srdce, aj bez neho žiť dá sa!"
"Vezmi si ho, prosím, rýchlo ma zbav mojej hlúpej bolesti, som bez moci."
Krutá sa zasmejúc nechala naivnej mŕtvu dušu v temnej ulici...
