Kniha o behu po Ceste hrdinov SNP

Ono samotné pomenovanie „cesta“ je veľmi mätúce a nezodpovedajúce tomu, čo ju skutočne čakalo od východu až po západ našej vlasti. Lesné chodníky, blato, lúky, stromy a občas nejaký ten turista. A to všetko v obdivuhodnom výkone neraz so škvŕkajúcim žalúdkom. Za úžasnej bežeckej i logistickej podpory viacerých bežcov sa jej podaril obdivuhodný výkon, ktorý skutočne patrí do knihy. Ak som doteraz prečítal desiatky kníh o behaní, tak táto je jedna z mála, ktorá by mala byť skutočnou povinnou literatúrou. A nielen pre bláznov, ktorí sa vydajú na takéto dobrodružstvo z Duklianskeho priesmyku až po hrad Devín. Čítanie je to pre každého, kto si hoci len občas obuje tenisky a myslí si, ako sa pozná, ako pochopil beh a rád rozdáva rady aj ďalším. Až po prečítaní a najmä precítení toho, čo všetko zažila a prežila Júlia sa človek môže začať zamýšľať nad tým, čo dočerta tých ľudí ženie či vyháňa z tepla vlastných domovov do takýchto dobrodružstiev. A dobrodružné to veru bolo. Každé jedno stúpanie znelo uveriteľne a ten pot som niekedy mal na čele aj ja spolu s bežkyňou, ktorá sa napriek všetkému neberie až tak vážne. Hoci mala chvíľky, ktoré určite nepatria medzi tie vysnené. Získala si ma svojim štýlom, prístupom i odľahčovaním ťažkých situácií, hoci sama mala čo robiť so sebou. Jej hlášky, napríklad aj tá o raketovom psovi z názvu knihy, sa mi objavujú v pamäti pri nejednom z mojich behov. Ale najkrajšie a najpoetickejšie mi znelo, keď si upratovala (hádzala do vreca) svoje použité bežecké veci a nazvala to jednoducho hnoj. Mnohí z bežcov vieme, čo presne myslela, mnohí si to dokonca dokážu predstaviť aj 3D či 4D. Našťastie sa pri behaní v prírode neostáva na jednom mieste, a tak sa dá utekať aj pred vlastným pachom. Ale to je už téma na celkom inú knihu. Táto Júliina prvotina bola tak poradená, že by som si od nej ešte rád nejakú ďalšiu prečítal. A možno si vďaka nej aj odbehol nejakú zaujímavú trasu, až sa mi z tej predstavy nohy trasú...