O kamienok naviac v teniske

Pričom obe môžu byť bolestivé, a je len na nás, pre ktorú z možností sa rozhodneme. Buď si necháme tým malým chrapúňom rozkrvaviť niektorú časť chodidla alebo sa pokúsime objaviť kúzlo došľapu. Je len na nás, či pri behaní uprednostňujeme päty, špičky alebo stred chodidla. Odborníci by určite spustili poučky o pronácii a podobne. Ja ostanem pri osobných skúsenostiach, ktoré sú na nezaplatenie a neraz i na nezaškatuľkovanie do odbornej spisby. Od ťarbavého behu, kedy som bol rád, že vôbec vlečiem symbolicky nohy za sebou a že som zdolal prvý kilometer, som sa rokmi každodenného behu dostal k uvedomelému došľapovaniu. Čiže ak sa mi pošťastilo nabrať do tenisky kamienok, a občas sa mi to podarí i v lete (takže ide o celoročný problém), nikdy nezastavujem a nevyhadzujem ho. Kamienok sa stáva súčasťou môjho behu. Učím sa ho prijať. Ohmatať ho chodidlom tak, ako to robili naši predkovia, ktorí dokázali oveľa intenzívnejšie využívať všetky zmysly i všetky končatiny. Vráťme sa ku kamienku, ktorý tlačí v teniske. Ak hľadáme vo všetkom zmysel a ak chceme čo najviac splynúť s našim prostredím, nemali by sme ísť proti nemu útokom. Žiaľ, ani útekom sa to nepodarí, ak nás tlačí niečo, čo môže spôsobiť krvavé zranenie. Ale čo ak by sme prijali ostrosť nepatrného kamienka, lebo veď tú zmeniť v danej chvíli nemôžeme, a snažili by sme sa dopadať tou časťou chodidla na zem, aby nám to spôsobovalo čo najmenej kontaktov s nevítaným hosťom? Viem, a poznám to najmä z vlastnej skúsenosti, že bežať dlhšie cez špičku dá zabrať celkom iným svalom, ako pri pohodlnom výkluse. Aj ťažkopádne dopadanie na pätu pôsobí celkom inak, ako z bežeckej reklamy. Ale ak to skúsime a vydržíme, po stovkách metrov pribudne prvý kilometer a potom ďalší. Ak sme sa nenaučili ešte prepnúť naše vedomie do fázy rozjímania či meditovania, tak to budú kilometre, kedy sa budeme až priveľmi sústreďovať na kamienok a môže byť, že po takomto behu budeme pociťovať psychickú únavu. Paradoxne väčšinou behy prinášajú odpočinutie mojej mysli, ale ak sa priveľmi na niečo sústreďujem, tak to unaví. Ale príjemne. A potom ten víťazoslávny pocit, keď si v dome sadnete na schody či svoju obľúbenú stoličku a začnete sa vyzúvať. S kameňom, ktorý vás sprevádzal, sa nelúči tak ľahko, ako s bezmennými šutrami, ktoré väčšinou považujeme za otravnú súčasť našich krokov.