O komunikácii pri behu

Nie, nepotrebujem k behu žiadneho spoločníka, ktorý by ma motivoval k pohybu. Stačí mi predstaviť si nejaký lesný chodník, voňavú lúku alebo fotogenický okamih. A už mám chuť sa tam rozbehnúť, pretože tak ako s Herakleitom nevstúpime dvakrát do tej istej rieky, rovnako ani s teniskami nikdy nebežíme rovnakú trasu, nevidíme rovnaké scenérie a vlastne nebežíme nikdy rovnaký beh. Aj keby to bolo po známych končinách a hoci aj každý deň tým istým smerom. Príroda sa rada predvádza, ak jej dáme prednosť pred blikajúcimi obrazovkami. Dokáže upokojiť i povzbudiť, potešiť i prekvapiť. Občas vnímam iba farby. Obdivujem, koľko druhov zelenej farby môžem objaviť počas pár kilometrov. Ponáram sa do farieb, snažím sa s nimi splynúť. Ak bežím po známych trasách, tak sa môžem naplno sfarebniť, čiže vnímať len určité farby a až keď sa ich nasýtim, tak prechádzam na ďalšie. Znie to možno komplikovane, ale je to veľmi jednoduchý postup. Bežím, dýcham a rozhodujem sa pre červenú. Monitorujem celé okolie a vyhľadávam všetko v odtieňoch tejto farby. Ak ju nechám na seba pôsobiť, mám pocit, akoby bola všade. Strecha vzdialeného domu, kvietok, písmená na informačnej tabuli... Po pár kilometroch, a býva to veľmi individuálne v závislosti od sily farby alebo od môjho aktuálneho stavu, mám tej farby dosť. Akoby ma naplnila, a tak volím inú, pri ktorej postupujem rovnako. Čierna mucha, čierny pohodený papier, čierny asfalt... Takto sa dá prejsť celá farebná škála, alebo len jej časť. Závisí to od toho, ako sa práve vtedy človek-bežec cíti a koľko sa mu chce komunikovať.