O základnej otázke, prečo vlastne behať

Neexistujú zlé otázky, rovnako ani zlé odpovede. Nedobré však môže byť načasovanie. Otázke o behaní by mala predchádzať otázka – prečo nebehať? Chcete si zlepšiť tlak? Skvalitniť spánok? Naštartovať metabolizmus? Ale aj mať čas sami pre seba? Môcť sa v tichu ponoriť do riešenia vlastných problémov? Alebo si na svojej bežeckej trase položme tri základné otázky so známym motivátorom J. Streleckym: „Prečo si tu? Bojíš sa smrti? Vedieš naplnený život?“ (John P. Strelecky – Kaviareň na konci sveta. Príbeh o zmysle života.). No niekto má aj jednoduchšie otázniky, ako sa napríklad vmestiť to svadobného obleku, minuloročných plaviek alebo obľúbeného trička? Prečo nebehať, a nevyriešiť si problémy so vzťahmi, imunitou, únavou? Stovky nezodpovedaných výčitiek vo vzťahu k vlastnému telu majú spoločného menovateľa. Beh. Áno, možno aj vy patríte k tým, ktorí hodili tenisky do kúta po povinnej školskej telesnej. Od školy ste nemali potrebu a ani povinnosť behať, tak ste sa na túto zbytočnú, únavnú a nudnú činnosť vykašľali. A ešte z toho pichá aj v boku, človek sa potí a ťažko lapá po dychu. Čo ak sa však toto stalo len preto, že nám nikto neukázal krásu pohybu? Nepíšem, že ladného pohybu, kým ste ešte nezačali s behom. Ale aj ten sa dá dosiahnuť a nezáleží pritom na váhe, výške či cene za tenisky. V škole nás nútili behať dvanásťminútovky, tisícpäťstovky či stovky bez toho, aby sme v tom videli zmysel. Snáď len dobrá známka nás primäla k tomu, aby sme podali aký-taký výkon. Niekto horší, iný lepší, ale ak by sa súťažilo vo vysedávaní pri počítači, v polihovaní pred televízorom alebo aspoň v sledovaní mobilov, tak by naše výkony dokázali atakovať nejedného profesionála. Prečo teda naozaj podstúpiť aktivitu, ku ktorej by takmer každý z nás vedel vymenovať zopár negatívnych faktov?