O nemožnosti v behu

Alebo v bezpečnosti svojej virtuálnej existencie. Ale aké má človek skutočné hranice? Nemyslím tým nadľudský výkon kenského vytrvalca, ktorý na jeseň 2022 vytvoril nový svetový rekord. Na Berlínskom maratóne zvíťazil Eliud Kipchoge časom 2:01:09. Ten pozná svoje hranice i hranice nemožnosti a predsa sa mu ich podarilo týmto výkonom posunúť ešte o 30 sekúnd, pretože tým prekonal svoje dovtedajšie historické maximum spred štyroch rokov. Aké hranice má však človek, ktorý si len tak pobehuje? Je jasné, že nestačí, ak si občas zaradí do svojho tréningu nejaké tie intervaly alebo dodržiava bežecké tabuľky niektorého z bežeckých inšpirátorov. Nestačí to na výkony kenského šampióna, ale skutočne by sme chceli behať v jeho teniskách? Možno tlačia, alebo trápia telo i dušu. A najmä – nie sú to tie vaše. Rovnako ako za vás nikto nenájde vnútornú rovnováhu čítaním kníh o meditovaní iných, ani tie kilometre sa nedajú odbehnúť len pomocou bežeckých receptov druhých. Áno, v tejto chvíli sa to javí, akoby som išiel sám proti sebe. Na čo potom máte čítať tieto a ďalšie riadky, ak by ste sa mali riadiť len sebou samými? Nuž, napríklad preto, aby ste sa skutočne ponorili do vlastného vnútra a aby ste hľadali hranice vlastnej nemožnosti. Len povedať si, že sa to nedá a že nevládzete, to ešte neznamená koniec vášho behu. Presne ako ten podtitul knihy o famóznom Emilovi Zátopkovi: „...když nemůžeš, tak přidej!“