O protivnom blate v ústach

Občas mávam pocit, že zakopávam o ten istý kameň. Spomeniem si na to vždy vo chvíli, keď sa to stane. A zrazu - déjà vu. Akoby tam na mňa čakal, aby mi niečo pripomenul. Rovnako vnímam aj svoje bežecké pády. Väčšinou sa mi stali, keď som sa nedokázal vo svojich myšlienkach upokojiť a keď som riešil všetky nahromadené problémy. Ani meditovať sa asi nedá tak ľahko pri rušičoch našej pozornosti (od televízie, cez reprodukovanú hudbu až po spoločenstvo ľudí, a to nehovorím ešte o súboji myšlienok vo vlastnom vnútri). Naspäť ku kameňom na našej ceste. Niekedy sa ocitnú na inom mieste, pričom stále nepoznám správnu odpoveď, či to urobili sami a nenápadne, alebo išlo len o vec náhody a sled náhod, keď kameň z jedného úseku poodkopávali rôzni ľudia a v rôznom čase na miesto iné. Na miesto môjho ďalšieho zakopnutia. Ešte rafinovanejšie sa správa blato. To si často vyberá tie najonakvejšie miestečka, kde si trpezlivo vyčká na tuláka v teniskách. Prechádzam po nejakom mieste opakovane a nič. Hlinito-kamenitý podklad, ktorý tlmí nárazy pri behu. Potom zrazu naprší a uschne. A napriek tomu si blato na niektorých úsekoch pohodlne hovie, vyčkáva a potom mi skočí rovno pod nohy. Ešte viac provokatívne to pôsobí, ak si vyberie tie najschodnejšie časti chodníkov alebo ak sa mu proste nedá vyhnúť. Blato sem, blato tam. To si pomyslí bežec, ktorému nevadí, ak sa zašpiní, ktorého netrápi, že má novučičké oblečenie, alebo ktorý nemá rád okľuky. A k takým patrím aj ja. Preto sa s blatom snažím nájsť spoločnú reč, no ono niekedy reaguje príliš proaktívne a vťahuje ma do svojej blízkosti, až sa perami dotýkam jeho poddajnosti. Nič príjemné, ak pritom nestihnem zavrieť ústa a okúsim jeho chuť. Zážitok na mnohé ďalšie kilometre, lebo behávam bez vody, a tak možnosť zbaviť sa protivnej blatistej príchute je takmer nemožné.