Ako stráviť nestráviteľné

Úvodom do dhammy (1) je spravidla oboznámenie sa so štyrmi ušľachtilými pravdami. Prvá znamená uvedomenie si nespokojnosti/utrpenia (dukkha), ktorej sa nedá uniknúť profánnymi prostriedkami. Druhá objasňuje pôvod dukkhy (dukkha-samudaja), tretia je o tom, čím zaniká dukkha (dukkha-nirodha) a štvrtá ukazuje cestu, ktorá k zániku dukkhy vedie (dukkha-nirodha-gámini-patipadá). V skratke - dukkhu spôsobujú naše túžby (tanhá) a ich zánik spôsobí aj zánik dukkhy.

Ako sa zbaviť túžob? Metóda je predstavená v rámci štvrtej ušľachtilej pravdy formou ušľachtilého osemčlenného chodníka - arija-atthaganika-magga. Opäť použijem skratku - zbaviť sa túžob znamená prijať realitu bez akéhokoľvek odporu, bez akéhokoľvek lipnutia a s láskou. Znamená to prijať aj seba, ako súčasť reality, vrátane svojich vnemov, svojich emócií, svojich myšlienok, svojej reči a svojho konania. Nemyslieť, ale pozorovať a s láskou prijať svoje myšlienky! Nehovoriť, ale pozorovať a s láskou prijať svoju reč! Nekonať, ale pozorovať a s láskou prijať svoje konanie! To je imperatívom 7. člena ušľachtilého osemčlenného chodníka (sammá-sati), resp. o jeho západného ekvivalentu - mindfulness.

Dva odseky, dve skratky a dostali sme sa k tomu, čo je avizované v nadpise článku. Kľúčové je pozorovať a s láskou prijať svoje emócie. Znamená to vychutnať si ich ako “hrozienko” (2) a nechať ich v sebe rozplynúť alebo alebo sa nechať nimi viesť pri svojom myslení, písaní, pri svojej reči a pri svojom konaní.

Všimnime si tu dichotómiu - nechať ich v sebe rozplynúť alebo sa nechať nimi viesť. Po ktorej ceste sa kedy pustiť? Odpoveď je jednoduchá - ak vieme emóciu konštruktívne využiť, nechajme sa ňou viesť. Opakom sú deštruktívne emócie, tie je potrebné nechať rozplynúť, doslova “stráviť", "nenechať ich ležať v žalúdku”. Zabudnime na delenie na pozitívne a negatívne emócie. V podstate tým myslíme príjemné a nepríjemné emócie, teda emócie, ktoré spôsobujú lipnutie na realite a emócie, ktoré spôsobujú odpor voči realite. To je v rozpore s dhammou. Hnev môže byť konštruktívna emócia, naopak, to, čo ľudia zvyknú nazývať láskou (3) môže byť emócia deštruktívna.

Najhoršie je nechať emóciu visieť vo vzduchu, nechať ju ležať v žalúdku, poprieť ju, otočiť sa k nej chrbtom... Oná tam je! Kvasí, hnije a otravuje nás. Čo sa stane, ak sa počas nášho života v nás kumuluje čoraz väčšie množstvo takýchto kvasiacich a hnijúcich emócií? Čoraz častejšie sa hovorí o epidémii depresie. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že 284 miliónov ľudí na svete trpí úzkostnou poruchou a 280 miliónov ľudí depresiou (4). Ako teda emóciu nepoprieť? Ako sa jej neotočiť chrbtom? Nuž, odpoveďou je sammá-sati, alebo ak chcete mindfulness, alebo ak chcete všímavosť.

Samozrejme, je rozdiel pozorovať svoj dych sediac na karimatke a pozorovať, čo sa v nás deje v momente, keď kolega trúsi posmešné pripomienky k našej osobe pred osobou, na mienke ktorej nám záleží. Ten prvý prípad sa javí byť tak banálny, že sa mnohí pýtajú, načo je dobrý takýto tréning. Nuž na to aby sme mali šancu zvládnuť aj tu druhú, podstatne zložitejšiu situáciu. Napokon, nenechajme sa pomýliť - udržať pozornosť na svojom dychu nepretržite aspoň jednu minútu je výkon, ktorý zvládne menej ľudí, než by sme čakali. Pre úplnosť treba dodať, že medzi oboma prípadmi je aj kvalitatívny rozdiel. V prvom prípade ide o pozorovanie vnemov (kája-anupassaná) a v druhom prípade o pozorovanie emócii (vedaná-anupassaná). Meditatívnou praxou sa okrem iného učíme rozlišovať medzi pozorovaním vnemov a pozorovaním emócií.

Nechajme teraz vnemy vnemami a zamerajme sa na emócie. Aj v rámci tejto kategórie možno postupovať od jednoduchšieho k zložitejšiemu. Asi ťažšie sa nám bude praktizovať mindfulness ak nás naštve iná osoba, než keď nás naštve niečo neosobné - ujde nám autobus, padne nám mobil do záchodovej misy... Ak získame vhľad do ďalšej z charakteristík reality - anatta, bude pre nás neosobné všetko.

Sme sami doma. Práve vybaľujeme nákup, ktorý sme priniesli z obchodu. Otvárame papierové vrecko cukru, aby sme naplnili cukorničku. Zrazu sa nám vrecko roztrhne a kilo cukru sa nám rozsype po zemi. Ak sa nám na základe predchádzajúceho tréningu rozsvieti v hlave kontrolka “teraz je ta správna chvíľa”, sme na dobrej ceste.

Je to skvela príležitosť skúmať, čo všetko sa deje, keď v nás vzniká, narastá a kulminuje hnev. V žiadnom prípade proti tomu nebojujme! Len to pozorujme - fyzické prejavy, nutkania... Pozorujme to so záujmom a s úžasom “mysle začiatočníka” (5). Vychutnajme si to ako to “hrozienko” (2). Snažme sa mu prísť na chuť... Až kým nepochopíme, že tu nie je nič, proti čomu by sme mali bojovať. Možno ste sa pri čítaní druhého odseku tejto eseje pýtali, čo to tu stále omieľam o akejsi “láske” (Nemyslieť, ale pozorovať a s láskou prijať svoje myšlienky! Nehovoriť, ale pozorovať a s láskou prijať svoju reč! Nekonať, ale pozorovať a s láskou prijať svoje konanie!). Tak presne to som mal na mysli (3). Napokon, aby sme mohli pozorovať svoj hnev, netreba čakať, až sa nám v kuchyni rozsype cukor. Stačí si v denníku SME vybrať a prečítať vhodný článok, napr. článok s názvom “Huliak našiel spôsob, ako rozdať peniaze svojim. Využíva na to Tipos”, a môžeme začať pozorovať hnev.

Emócie nie sú zlé. Ani tie “zlé” emócie nie sú zlé. Emócie môžu byť konštruktívne alebo deštruktívne. Možno všetky emócie sú potenciálne konštruktívne... Prečo by nám ich evolúcia inak dávala? Možno to len my sme neschopní konštruktéri. Všimol som si, že najlepšie texty píšem, keď som nasratý. Niekedy, práve keď som nasratý a v hlave sa mi tvoria formulácie, o ktorých si myslím, že by stalo za to ich dať na papier, nemám pri sebe ani ten papier, ani pero, ani notebook a ani čas, a hovorím si: “Podrž si to v hlave a keď budeš mať všetko, čo potrebuješ, vrátane času, tak to napíšeš.”. Lenže do tej istej rieky nevstúpiš dvakrát. Emócie odtečú a text je zrazu akýsi “suchý”. Chýba mu šťava. Pokrčený papier letí do koša. Emócie rozhodujú o tom, či všetko, čo píšeme, hovoríme, robíme, je autentické. Predstierať emócie je rovnaká chyba, ako ich popierať.

Off topic na záver: VRÁŤTE NÁM JÁNA VALCHÁRA!