V snahe vidieť seba samého v čo najlepšom svetle eufemizujeme svoje vyjadrenia týkajúce sa našej osoby. Niekedy stačí ak zameníme nie veľmi lichotivo znejúci pojem, napríklad „ilúzie", za niečo honosnejšie, napríklad „ideály". Napriek tomu, že medzi významom oboch pojmov je priepastný rozdiel, nikto nemusí nič zbadať. V celej diskusii k zverejnenému rozhovoru (dobrých štrnásť strán v čase, keď píšem túto úvahu) som našiel jediný príspevok, ktorý na túto zámenu upozornil (Suvalik; ospravedlňujem sa, ak som prehliadol niekoho ďalšieho).
Ďalší príspevok sa dostal veľmi blízko: „Idealy sa nedaju zobrat, tie but mam alebo nemam." (IsayNOtoNWO). Áno ideály sa nedajú zobrať. Zobrať sa dajú len ilúzie (a pokazené zuby). Je to síce ozdravný proces, ale zároveň aj bolestivý. Nie každý je ochotný ho podstúpiť a nemá význam do toho niekoho nútiť. Ani pani profesorku.
Ak je to jej vôľa, môže si pod vianočný stromček kúpiť trebárs aj rozprávkovú knižku - rozprávky majú tu magickú vlastnosť, že dobro vždy zvíťazí a zlo je potrestané. Predpokladám, že po materiálnej stránke je pani profesorka už „za vodou", takže v spoločnosti svojich rozprávok môže žiť šťastne až kým...
