Po prvýkrát mám pocit, že som zažil voľby. Noc pred nimi bola dlhá sto rokov samoty, očakávania obrovské a zvedavosť maximálna. O 6:12 ráno som na celý deň za sebou zatvoril dvere domova a naplno som sa upísal okrskovej volebnej komisii. Už dlho som kritický k spektru politickej spoločnosti, ktorá patrila do nášho volebného loveckého rajónu. Dedinka skrytá medzi kopcami Javorníkov, uzavretá z troch svetových strán, je príkladnou slovenskou vidieckou oblasťou. Spájajú sa s ňou mnohé vtipy, dokonca urážky, na ktoré možno naraziť už v deväť kilometrov vzdialenom okresnom meste, no na charakter väčšiny ľudí zo skúsenosti nedám dopustiť. Nezištná pomoc, typická klasike slovenskej literárnej tvorby, je už potlačená vplyvom zvonka, no stále je prítomná a inšpirujúca. Rutina každodenného života majoritnej časti obyvateľstva však absolútne odbúrava dôležitosť politickej aktivity. Táto časť dospelej populácie je tak veľká a silná, že zopár hlasov, ktoré volajú po vyššej angažovanosti, je ako vzdialený zvuk pochodu malej skupiny sektárov. Vzbudia chvíľkovú zvedavosť, no takmer nikto neuvažuje, že sa k ich pochodu pridá. Ľudia tu celkovo nemajú radi zmeny, ani horalka, ktorá vyšla rovnaká v novom obale, vraj už nie je taká dobrá...
Volebnú miestnosť sme otvorili presne o 7:00, po pár minútach sa objavili prvé ranné lúče vychádzajúceho slnka volieb. Túto, takmer homogénnu, skupinu komisia poznala ako voliči z kostola, ľudia, ktorí prichádzali k urnám po ceste z rannej bohoslužby. Nebudem pateticky vykresľovať svoje odhady, koho mohli voliť, vhadzovali zapečatené obálky a regulárnosť bola zaručená. Obdobie do približne 9:30 bolo prvou väčšou koncentráciou voličov. Medzi komisármi, ktorí sa, až na dve výnimky, všetci poznali (dohromady 11 ľudí), padali prvé odhady účasti i výsledkov. Bol to priestor aj pre naťahovačky a ironické poznámky, vždy v rámci kamarátstva a dobrej nálady. Nálada mi padla po prvej negatívnej skúsenosti. Keďže fakt, že komisia sa takmer kompletne poznala, nebola celkom náhodná, je logické, že prichádzajúci voliči poznali komisárov. Dedinské vzťahy. Na pomoci a láskavosti nie je nič zlého, no predsa som od volieb očakával, vlastne som skôr dúfal, že budú formálnejšie, trošku principiálnejšie. Napriek tomu, nie výnimočne dochádzalo k situáciám, že sa za plentou naraz realizovali manželia, prípadne aj traja ľudia spojení mne neznámym rodinným putom, dokonca s vedomím a povolením komisie. Bol som jej členom a neurobil som nič. Samozrejme, často ma obchádzal pocit zodpovednosti, nutkanie svedomia niečo málo urobiť. Je to len formalita, manželia boli najčastejšie dohodnutí už vonku, koho budú voliť, no princípy a nariadenia vo volebnej miestnosti boli porušené. Neurobil som nič. Mohol som sa ozvať, narušiť priateľskú atmosféru v komisii, pohodu pri káve a celkom dobrom občerstvení, no malo by to na mňa silný vplyv. Nie je ľahké žiť svoj život v tomto prostredí a táto pohoda bola vždy vykupovaná odstúpením charakterových požiadaviek, nielen z politického hľadiska. Tak, či onak, bol som zo seba sklamaný.
Nebo prikladalo do slnečného krbu stále viac. Ospanlivá obedná siesta, takmer bez voličov, bola ako stvorená na „predýchanie" drobných výčitiek. Hodinu po pravom poludní som si zapálil asi dvanástu cigaretu- nevečný plameň upokojenia. Voliči sa, podľa skúseností, očakávali vo väčšom množstve až od šestnástej hodiny. Je predsa sobota, čo pre dedinského človeka znamená pole, seno, zemiaky, či iné práce okolo domáceho hospodárstva. Tajne sme dúfali v päťdesiatpercentnú volebnú účasť.
Niekedy okolo pätnástej hodiny sa nám, volebnej komisii, podarila hrúbka. Pri rutinnom skladaní listov s kandidátmi jednotlivých strán sa jednému z členov komisie „podarilo" poskladať pre voliča iba nekompletnú ponuku strán. Chýbali štyri- od čísla 15 až po číslo 18. Chyba bola ľahko vysvetliteľná, práve tieto čísla boli uložené v najspodnejšej poličke našej skrinky, no napriek tomu spôsobila chvíľkovú búrku „z tepla". Naozaj, omyl, ktorý sa môže stať. Omyl, volebnej komisii nemôže! Okamžite bola ponuka voličovi úplne vymenená a volil bez ujmy. Táto skúsenosť nás však prebrala z atmosféry polnočného ticha a v aktivite, kontrolovaní a „znovukontrole" sme sa predbiehali.
Od šestnástej sa minútové volebné návštevy stupňovali. Chvíľkami sa zdalo, že v malej miestnosti sa tiesni viac ľudí, akoby sa zmestilo do kina. Kontrolovať, či niektorí voliči medzi sebou cez plentu diskutujú, bolo nad sily špióna. Voľby pre mňa stratili formálny rozmer, no zostávali regulárne. Za hodinu a pol nám účasť stúpla o pätnásť percentuálnych bodov z celkového počtu zapísaných voličov. Do túžobne očakávanej, a nakoniec ako duch vyvolanej, dvadsiatej druhej hodiny sa volebná účasť vyšplhala na konečných päťdesiatdeväť a pol percenta. S týmto číslom som bol spokojný, doslova sa mi o ňom nesnívalo.
Výsledky volieb má trošku sklamali. Očakával som podobné čísla, na druhej strane, bol som optimista. Napokon nadpolovičná väčšina platných hlasov pripadla SMERu-SD, čo ma, vzhľadom na hodnotu niektorých získaných hlasov, športovo nahnevalo.
Ľudia si v prevažnej miere občiansku povinnosť splnili, svoje morálne zásady neporušili. Mňa však trápi otázka, ako v týchto ľuďoch vzbudiť záujem. Nie som prvý a nik to ešte nevyriešil. Táto skúsenosť do mňa však vložila aj jeden podstatný rozpor, za ktorý som, koniec koncov, veľmi vďačný. Na jednej strane mi je jasné, aké nezaslúžené niektoré hlasy, najmä súčasných koaličných strán, boli. Na druhej strane, až pri kontakte s ľuďmi navštevujúcimi volebnú urnu som si naplno uvedomil, aká pravicová bola volebná agenda médií. Tu nehľadám úmysel, hľadám názory.
PS: V „riporte" z volebnej komisie som plánoval pomenovať a opísať aj problém výskytu alkoholu vo volebnej miestnosti a cestu s prenosnou urnou, ale nezostala mi chuť a pominulo aj odhodlanie. Naviac, neverím vo všeobecné pochopenie prípadne opísaných javov. Ani jedna z týchto vecí neovplyvnila regulárnosť volieb a zostávajú tak iba lokálnou otázkou morálky pre členov nášho okrsku, vrátane mňa.
V Š., 13.6.2010, 02:30 SEČ
