Ja mám rád, keď sú ľudia dobrí, alebo zlí. Keď klamú, alebo hovoria pravdu. Keď idú, alebo stoja, idú správnym, alebo zlým smerom. Ale mnohí to celé komplikujú, lebo kľučkujú, menia rozhodnutia tak ako aj názory, bežia, potom stoja, keď im dôjdu sily a vôbec zahmlievajú, či strašne dychčia, alebo už nedýchajú vôbec. Taká gebuzína.
A tu som sa na tú oblohu zadíval zase. Nebola mi zima na balkóne, nuž som hľadal, či niečo uvidím. Vačšina tých vecí, hviezd, vesmírneho prachu, slova a myšlienok, sa správala stále rovnako chaoticky. Všetky čiastočky lietali sem i tam, zrážali sa, vzďaľovali a tak. Nenachádzal som v tom zmysel, nijakú periodicitu, zákonitosť. Až potom som zbadal jednu hviezdičku. Nie som astrológ, som vôbec hlúpy v prírodopise, ale myslím, že som ju zbadal vyliezať nad severným pólom. A páčila sa mi, preto som jej dal meno- Blondínka.
Blondínka nebola ako ostatné hviezdy tohoto absurdného neba. Ako jediná išla stále jedným smerom, takže som ju poľahky našiel aj potom, čo som sklonil hlavu, aby som si zapálil ďalšiu cigaretu. Keď však vystúpila na najvyššie miesto oblohy, veľa sa zmenilo. Niektoré z hviezd oblohy do nej narážali a snažili sa ju zastaviť, či vyviesť z dráhy niekde mimo obzor zvedavého diváka. Z tohoto vŕšku ju nakoniec zhodili a ja som bol rád, že znova nabrala priamy kurz.
A chvíľku som zase pozeral z balkóna spokojný. Lenže potom sa zas blížila k zemi a ja som si uvedomil, že jej pohyb je preto tak priamy a jasný, lebo padá. V utorok v noci padla, ja som si nestihol želať nič...
