Vyššia kvalita vysokých škôl musí byť v prvom rade záujmom verejnosti. To, že sa štát rozhodne napumpovať peniaze do labyrintu vedení štátnych vysokých škôl nepomôže rovnako, ako keď tieto peniaze prídu od študentov samotných. Keď budeme v situácii, že záujem o kvalitné vzdelanie bude dosahovať dostatočnú úroveň, nájde sa aj ochota za kvalitu priplatiť. Niektorí ju už aj dnes nachádzajú na súkromných školách, či v zahraničí. Ale naše školy sú aj tak stále natrieskané študentmi. A bolo by povrchné tvrdiť, že iba takými, čo si lepšie vzdelanie nemôžu dovoliť.
Spoplatnenie štúdia nie je kľúčom, ako zvýšiť úroveň školstva. Nie je ani cestou, ako na univerzitu prilákať najtalentovanejších ľudí. Suma na účte rodičov nie je priamo úmerná talentu potomka. Tu by mala byť vec jasná.
Spôsoby, akými je možné pomôcť slovenskému vysokému školstvu, je viacero. Napríklad motivovať školy prijímať iba talentovaných a schopných študentov, aj keď ich počet bude malý. Keby boli školy odmeňované podľa podielu absolventov z počtu prijatých v kombinácii s podielom absolventov a čerstvo zamestnaných v odbore, školy by si dvakrát rozmysleli, či chcú z vlastného dotovať ľudí, ktorí im podobné čísla kazia.
A bolo by to aj spôsobom, ako donútiť školy ku kontrole práce zamestnancov vyučujúcich konkrétne predmety. Taktiež by počet nezamestnaných absolventov ovplyvnil počet študentov prijatých na štúdium v rovnakom obore a trh práce by nezapĺňali tisíce nezamestnaných, napríklad, ekonómov.
Áno, na úradoch práce by sa vyskytli ďalší nezamestnaní. Zvýšilo by to škaredé čísla, ale tie by boli konečne bližšie k realite. Pretože kopec slovenských študentov žije ako nezamestnaní ľudia, za ktorých rovnako všetky odvody platí štát. Možno by realita bola v číslach horším, ale úprimnejším zrkadlom našej spoločnosti. Aspoň v pracovnej sfére.
(Malé zamyslenie a krátke rozhorčenie nad témou, ktorá sa ma týka)
