Pri tejto príležitosti sa posťažoval, že bohatšie krajinysveta prisľúbili darovať 475 miliónovdolárov na potravinovú pomoc, ale zatiaľ dali iba 18 miliónov. Pritompospomínal ako v Libérii ľudia prestali nakupovať dovážanú ryžu povreciach a kupujú ju po hrnčekoch, ako na Pobreží Slonoviny majú obavy ztoho, že táto kríza by mohla zničiť snahu o vybudovanie skutočnej demokracie,ako mu v Burkina Faso prezident krajiny povedal, ako zúfalo jeho krajinapotrebuje pomoc, a ako v Keni, v oblasti, ktorá živí celú východnú Afriku,farmári vysadili len tretinu plochy minulého roka, lebo nemajú peniaze na umeléhnojivá.
Generálny tajomník OSN vo svojom výpočte akosi pozabudolspomenúť Zimbabwe,bývalú obilnicu Afriky. Pan Ki-mun dnes hovorí o potrebe pomoci prechudobných farmárov v najviac postihnutých krajinách. Kto ale pomohol naprelome tisícročia štyrom tisícom bielych farmárov, ktorí boli donútení opustiťsvoje farmy (mnohí ichopustili „nohami napred“) po tom, čo sa Robert Mugabe rozhodol, žepôdu rozdá svojim verným? Výsledkom je to, že krajina, ktorá bola v minulostijedným z najväčších exportérov obilnín v Afrike, dnes nemá dosťpotravín ani na nasýtenie svojho obyvateľstva. Tony Hawkins z University ofZimbabwe odhaduje (pretože oficiálne miesta skutočné údaje zatajujú ako je„dobrým“ zvykom vo všetkých diktatúrach), že poľnohospodárska produkciamedzi rokmi 2000 a 2007 poklesla o 51%.To je výsledok „pozemkovejreformy“ v podaní diktátora Roberta Mugabeho.
V Zimbabwe na rozdiel od Pobrežia Slonoviny nemusia maťobavy z toho, že potravinová kríza by mohla zničiť snahuo vybudovanie skutočnej demokracie. Túto úlohu už 28 rokov plní Robert Mugabe, ktorý zaten čas zmanipuloval nejedny voľby o čomPan Ki-mun nepochybne vie. Celosvetový rast cien potravín určite nezapríčinil diktátorRobert Mugabe zruinovaním poľnohospodárskeho sektoru (a vôbec celej ekonomiky)Zimbabwe, prispel však k nemu svojim malým dielom. Podobných, menejokatých príkladov by sa v Afrike (ale aj inde na svete) našlo viac.Otázka je, prečo by bohatšie krajiny, ktorým ich bohatstvo vo väčšine prípadov(s výnimkou pár štátikov sediacich na polovici celosvetových zásob ropya zemného plynu) nepadlo do náručia samé od seba ako tri oriešky prePopolušku, malo neustále pchať peniaze do krajín v ktorých vládnu neschopnídiktátori schopní tak akurát napĺňať svoje vrecká .
Mnohí lídri rozvojových krajín, ale aj niektorí politiciv rozvinutých krajinách sa snažia doslova vydierať občanova zvolených predstaviteľov vyspelých demokratických krajín pripomínanímich koloniálnej minulosti, vytváraním pocitu viny a vynucujú si takto ďalšiea ďalšie milióny a miliardy dolárov „rozvojovej pomoci“ pre chudobnékrajiny. Lenže tieto chudobné krajiny sa koloniálneho jarma zbavili pred40-50timi rokmi a odvtedy v nich vládnu „ich vlastní“ lídri. Kamto mnohé z nich za tie roky dotiahli môžeme dnes denno-denne vidieťdoslova v priamom prenose....
Nastal už zrejme čas, aby demokratické krajiny vyznávajúceprincípy právneho štátu a občianskych slobôd zmenili filozofiu boja protichudobe v rozvojových krajinách. Aj keď mnohé z nich (napríkladniektoré členské krajiny EÚ) majúsamé problém pochopiť, kadiaľ cesta k riešeniu súčasnej potravinovej krízynevedie....
