Pre ministra zahraničných vecí Jána Kubiša je totiž flekv OSN vykúpením. Bez ohľadu na to, či Kubiš vzal funkciu ministrazahraničných len preto, aby si svoj už aj tak bohatý diplomatický životopis,rozšíril aj o post ministra, bez čoho by sa oveľa ťažšie mohol dostaťk takej pozícii ako je napríklad výkonný tajomník Ekonomickej komisie OSN preEurópu (keďže jeho poslední traja predchodcovia v minulosti tiež zastávaliposty vo vláde), alebo to myslel so svojím ministrovaním vo vláde tvorenejpestrým trojuholníkom Fico-Mečiar-Slota úplne vážne (teda na 4 roky, prípadneaj viac, ako to bolo v prípade Eduarda Kukana), určite nečakal, že totoministrovanie bude taký očistec.
Všetky Kubišove zahraničnopolitické aktivity boli totiž zatienenéjeho funkciou „žehliča“, ktorú, chtiac-nechtiac, musel plniť po avantúrachpremiéra akými boli návštevy Roberta Fica na recepciách organizovanýchkubánskou ambasádou pri príležitosti kubánskej revolúcie alebo zahraničné cestydo krajín, kde práve demokracia neprekvitá a vyslovenie požiadavkydodržiavania ľudských práv je najrýchlejšia cesta do väzenia (čo sa netýkazahraničných návštev na najvyššej úrovni, ale premiér zrejme usúdil že netrebariskovať – veď o komunistoch niečo vie, že?)
A tak Kubiš zvolával tlačovky a dával vyhláseniao tom, že zahranično-politická orientácia Slovenska sa nemení, akurát tumáme ľavicovú vládu, ktorá má „trošku iné priority“ ako predchádzajúca pravicovávláda. Zaujímavé, že prioritami ľavicovej vlády bola podpora slovenskéhoexportu a slovenských investícií na úkor ochrany ľudských práv.
Ján Kubiš nakoniec dopadol lepšie ako jeden z jehopredchodcov (a súčasných poradcov) Pavol Hamžík, ktorému sa takáto možnosťelegantne vycúvať z postu ministra zahraničných vecí bez straty desiatkynenaskytla a tak, aby sa úplne nezhovädil zdôvodňovaním nezdôvodniteľného,musel verejne vyhlásiť že „aktuálny vnútropolitický vývoj v SR, predovšetkým všakokolnosti okolo referenda o vstupe SR do NATO a priamej voľbe prezidenta, miako ministrovi zahraničných vecí do maximálne možnej miery zúžili priestor pripresadzovaní zahraničnopolitických priorít nášho štátu“. A podal demisiu.Tipoval som, že Kubiš dopadne podobne. Ešte že som nebral stávky.
Takže na záver pre zmenu môj tip na nového ministrazahraničných vecí (stávky neprijímam): Igor Slobodník.
Spĺňa obidve kritériá vyslovené premiérom (profesionálnydiplomat a rovnaký „zjav“ ako Kubiš – teda pokiaľ ide o výškui mohutnosť postavy). Výhrady by nemal mať ani jeden z koaličných partnerovVladimír Mečiar (ten by mohol mať problém práve so spomínaným P. Hamžíkom),keďže to bol on, kto v roku 1997 vyslal Slobodníka ako veľvyslanca dojednej z najvýznamnejších krajín Európy i sveta (do Veľkej Británie).Navyše otec Igora Slobodníka, Dušan Slobodník bol svojho času ministrom kultúryvo vláde V. Mečiara a na rozdiel od zástupu „utečencov a zradcov“zotrval v HZDS až do svojej smrti.
Voči Igorovi Slobodníkovi by (aspoň prvých 100 dní) nemalimať námietky ani predstavitelia opozície, keďže práve oni ho v nedávnejminulosti vymenovali za veľvyslanca SR pri NATO.
A aby sme nezabudli na Jána Slotu, ten bude mať po Janušekových Vianociachplné ruky práce, aby zachránil, čo sa dá, z eurofondových kšeftov naMinisterstve výstavby a regionálneho rozvoja a otázka menovania novéhoministra zahraničných vecí bude pre neho zaujímavá iba ak sa bude dať použiť navydieranie svojich koaličných partnerov, predovšetkým premiéra. Čo by zasnebolo až také prekvapujúce, že?
