Stál som popoludní na zastávke električky na Štúrovom námestía čakal na dvanástku. Električka prišla a zastala. Pristúpim ku dverám, stláčamtlačidlo na otváranie dverí a nič. Dvere ostávajú zatvorené. „Zase im tohapruje“ pomyslím si, prejdem k ďalším dverám a opäť stáčam tlačidloa opäť nič. Pozerám doprava a doľava, aj pri ostatných dverách stoja ľudia,stláčajú tlačidlá a tiež nič. Pozerám dovnútra, či to nie je prázdna električkana „služobnej jazde“, ale vnútri sedia ľudia a čumia na nás. Pozerám, či električkanezastala v polovici nástupištia kvôli nejakým autám, ktoré stoja nasemaforoch pred ňou (čo sa tam občas stáva) a vodič električky čaká kým bude môcťposunúť súpravu tak, aby celá stála na nástupišti. Ale oba vozne sú normálnena nástupišti. Medzitým uplynuli minimálne dve minúty, dvere sa neotvárajú a ľudiana nástupišti na seba bezradne pozerajú. Tak som sa prešiel k prednej častielektričky, pozerám cez čelné sklo do kabíny vodiča a .... vodič SPAL!!! Taksom mu zaklopal na predné sklo, on sa zobudil a vyvalil na mňa oči, že čo sadeje. Ukázal som mu rukou, že neotvoril dvere a on ich otvoril. A ja som spolus ďalšími cestujúcimi nastúpil. Až keď som bol vnútri v električke,tak ma napadlo, či to bol dobrý nápad nastupovať do električky, ktorej vodičokamžite po zastavení na zastávke zadrieme.... Ale už bolo pozde, dvere sazavreli a električka sa pohla. A ja som celú cestu do Dúbravky čumel do spiatočnéhozrkadla, v ktorom som videl vodiča, či je ešte „hore“, alebo ho treba ísť zobudiť.V horšom prípade na ceste medzi dvoma zastávkami. Lebo nevyzeral byť veľmičerstvý.... Teda, takú adrenalínovú „zábavu“ som už dávno nemal. A za párkorún. Iní za adrenalínové zábavky platia ťažké tisíce. A to som pár týždňovpred tým pozeral na webe dokument o tragédii pri havárii električky v Košiciach sedemdesiatom ôsmom.
Takže keď najbližšie pôjdete električkou, mrknite sa občas navodiča, či si práve neschrupol....
