A ja som vytiahla zimné čižmy, ktoré asi po dnešnej skúsenosti nechám na suchú zimu, lebo premokajú.
Pred rokom som sneh nevnímala. Netešila som sa z neho. Predstava dlháááánskej zimy, na konci s veľkou čľapanicou ma nevzrušovala a ani teraz ma teda neprivádza k orgazmom, ale dnes ma sneh potešil.
Stromček pred Tescom už nesvieti. Dlho mu to nevydržalo. Bude to asi tým, že ho tam postavili uprostred októbra a niekoho veľmi iritoval. Takže už nesvieti.
Teta v Tescu mi pri vážení Malokarpatskej salámy pochválila bundu. Je fakt pekná, striebristá, prešívaná. Nežne postmodernisticky kozmonautská. „Ďakujem, len v nej vypadám ako kozmonaut.“
Podala mi zabalenú salámu a dodala: „Tak šťastnú cestu vesmírom:)“
A v tom som zbadala dievča stojace vedľa mňa. Mohlo byť tak v mojom veku. Podľa výzoru som usúdila, že je pravdepodobne zo slabšej sociálnej vrstvy. V ruke prepočítavala drobné a v tom sa nám oči stretli. Mala krásnu, hoci utrápenú tvár. V očiach smútok, strach.
Dala som si dokopy obrázky drobných mincí v jej dlani /niežeby som mala v peňaženke milióny, alebo čo/, jej zanedbané oblečenie, za ktoré by ju povrchná „módna polícia“ rozniesla v zuboch a v neposlednom rade jej výraz v očiach. Bola premrznutá, skrehnutá a strápená.
Možno rozmýšľala, čo najnutnejšie má kúpiť, aby jej to vyšlo. Možno sa musí doma starať o mladších súrodencov, možno má otca alkoholika a možno ja na všetko úplne sama. Možno sa aj ona túži pekne a moderne obliekať, možno aj ona túži študovať.
V tej chvíli som sa zamyslela. Nad tým, ako fungujem ja. Nie som povrchná, len nemám mladších súrodencov, o ktorých by som sa mala starať. Starám sa sama o seba a to ma robí v istom zmysle samostatnou, ale aj sebcom. Nemám otca alkoholika, pravidelne sledujem ELLE a sťažujem sa, že nemám také dlhánske nohy ako modelky na obrázkoch. Končím vysokú školu a nadávam, ako je toho veľa a že nič nestíham.
Stála som tam s košíkom, vo svojej kozmonautskej bundičke a cítila sa ako idiot.
Keby som nebola taký sebec, akým sa tvárim, že nie som, najradšej by som jej toho svojho kozmonauta dala, k tomu celý svoj nákup a ešte by som bola schopná sa jej ospravedlniť.
Za pohŕdavé pohľady, s ktorými sa v spoločnosti už určite stretla. Za to, že sa dnes proste nenosí byť empatický a starať sa aj o iné záujmy, ako o tie vlastné. Za to, že buď takýchto ľudí ignorujeme, alebo práve naopak, venujeme im až prílišný záujem. Lebo sú niečo ako senzácie v dnešnom konzumnom svete.
A mňa zrazu fascinácia snehom, zimou a blížiacimi sa Vianocami prešla.
Ja sa vrátim do teplučkej izbičky, ale stále tu budú tí, ktorí majú doma zimu ako v chladničke, tí, ktorým (ne)svietiaci stromček pred Tescom nepríde ako gýčová záležitosť- ani uprostred októbra, ale ako niečo, čo doma nemajú.
Tí, ktorí to majú stokrát ťažšie ako my všetci ostatní dokopy a napriek tomu sa nesťažujú.
