Na stole som nechal položený tablet.
Prišla, na nočnom stolíku stál stále pohár prosecca z predchádzajúcej návštevy.
Mala dlhé čierne vlasy a veľmi vzpriamený postoj. A mobil. S prekladačom.
Bola veľmi milá a špeciálna. Ani si nepamätám, čo mala na seba. Jej meno na tú chvíľu bolo Valentína.
Začali sme sa rozprávať apribližovať ksebe. Až sme sa priblížili na želanú príjemnú vzdialenosť, v ktorej sme zotrvali nejakú dlhšiu chvíľu.
Potom sme vedľa seba ležali a nahlas a aj v duchu, sme sa smiali aj z toho ako vieme komunikovať iba pomocou prekladača. V mobile. Jej mobile. Teda to vedela ona, ja som sa iba zaúčal.
Kecali sme, smiali sme sa, nerozumeli sme si aby sme si v zapätí opäť skúšali porozumieť.
Mala v sebe niečo kúzelne, čo sa nedá ani jednoducho popísať. Lebo to neviem popísať, ale je to veľmi magneticky príťažlivé. Bolo prijemno, veľmi.
Keď odchádzala ako letmý príjemný vánok, či závan budúceho šťastia, respektíve ako závan niečoho krásne veselého, som si pri jej vyprevádzaní k svojmu oranžovému kabátu zabudol vziať topánky. Asi preto aby mi pred bytom bola na nohy fajná zima, kým dôjde jej limuzína Predtým než odišla, vzala zo stola tablet prirodzene akoby automaticky do ruky a odfotila sa mi na pamiatku. Usmiata príjemná a prirodzená. Krásna a čistá. A veľmi bystrá.
Nechala mi svoje pravé číslo a začali sme si písať. Tentokrát jej pravé meno už bolo Syeja v mojom svete.
Zaujímala sa, počas doby kým sme sa opäť stretli, hlavne či som jedol. Nejedol. Ale písal jej, že áno.
Nevedel som z nej pustiť myseľ, keďže oči nemohol .
Stretli sa opäť, inak. Išli sme sa najesť. Najprv k food kútiku, kde bolo zavreté. A tak sme išli na nábrežie. Vybrala veľmi chutné jedlo a mojito. Viac mojito.
A kým som ja jedol svoje predjedlo, ona ma z ničoho nič začala kŕmiť a usmievať sa deliaco a nevinne.
Moje predjedlo bolo hneď teplejšie. A oči usmiatejšie. Zaujímala sa. A ja sa tešil a naplno vnímal.
Nastala ďalšia fáza, kedy sme sa ponorili hlbšie, hlavne do problémov každodenného života, a snažili sme sa popri tom všetkom krásnom, v tých problémoch nezamotať, keďže jej problémy hovorili španielsky a moje slovensky.
Bolo krásne zložité sa nezamotať v prekladači a tiež akoby inej logike vnímania. A to bolo na tom to najkrajšie, plávať vo vodách, ktoré sú neznáme, nechať sa unášať prúdom nevedno
kam, ale hlavne plávať, nie proti prúdu, aby sa dalo aj niekedy si aj oddýchnuť. Od sĺz či úsmevom roztiahnutých pier.
Písal som jej o svojich snoch, či svojich zimomriavkach a ona o svojich záležitostiach, ktoré mi akosi nešli pochopiť, lebo sú komplikovanejšie ako moje vnútro a vnímania dokopy.
Raz z nej bude slávna make up artistka. Lebo je veľmi šikovná, priama, citlivá a rýchla. Má aj svoje tranquilo oblasti.
Každá moja myšlienka na ňu, objímali jej kúzla a čary, ale tak aby ju nevystrašili.
Túžba po vzájomnej láske či opätovnom prepojení bez sĺz, v stíšenom objatí túžby silnela každou chvíľou keď som jej ťukal či čítal jej ťukania.
Mám ju veľmi rád a chcem s ňou plakať aj keď netreba. Chcem ju držať za ruku, aj keď treba utekať, chcem počítať hrbolčeky husej kože raz po slovensky a raz po španielsky, chcem s ňou prehrávať vankúšové vojny. Chcem aby sa učila hrať na hudobnom nástroji aj keď ona nechce.
Alebo len jednoducho, chcem byť s ňou. Lebo môžem. Lebo chce aj ona, aspoň o trochu menej ako ja.
Postačuje však iba chcenie ?
