Zrazu, raz ráno vidím v mobile fotku nádhernej ženy v slamenom klobúku. Ako si leží na pláží . Ani poriadne neviem ako sa tam dostala, ale oslovila ma. Tá fotka. Oslovila ma hlavne tá fotografia nádhernej ženy v slamenom klobúku a tak som oslovil aj ja ju. Vymenili sme si pár viet a pre mňa dosť neočakávane súhlasila so stretnutím. Času nemala nazvyš, ale niečo milé a kúzelné medzi nami prebehlo.
Vymenili sme si čísla, a tiež nejaké informácie a tiež písané úsmevy a smajlíky a ...po nejakom krátkom čase navrhla, že by sme sa mohli stretnúť v meste kráľa Daniela Romanoviča.
Vždy keď mi chýbala, som si dookola pozeral jej druhú fotografiu, s pusou našpúlenou na bozk. A samozrejme si predstavoval, že ten bozk raz môže byť pre mňa.
Medzitým sme mali prácu a vymenili sme si pár správ či fotiek. Keď sa blížil termín stretnutia, napadlo mi, či je skutočná tá nádherná žena v slamenom klobúku, ležiaca si na pláži. Tiež som sa opýtal, či mesto spomínaného kráľa je bezpečné, usmiala sa, napísala, že moju bezpečnosť nemôže garantovať, ale za ňu, že v poriadku. Pomyslel som si, ak bude niečo zhora lietať – aspoň s nádhernou ženou v slamenom klobúku pôjdem do bunkra.
Ani neviem poriadne ako som sa do kráľovho mesta dostal , ale mesto bolo príjemné a živé.
Poslala mi, na dvakrát súradnice kde sa vzdeláva a čas stretnutia sme mali približne po 17hodine. Poslednýkrát ma poprosila nech jej pošlem fotku z miesta kde som.
Keď som vyrážal zo svojho mesta, poslal som jej fotku, čo mám na sebe je. Tak aby to bolo dobre vidno, aby videla môj outfit. Mal som nohy a teda aj nohavice usporiadané všakovako.
Veľmi milo ma prekvapila, keď mi poslala fotku svojho outfit , strieborné nohavice ako krásne pasujú k jej striebornému volantu. A nohavice mala pekne usporiadané vedľa seba.
Skúšal som kúpiť kvety, ale všade samá azbuka a nenašiel som nič. Je tiež pravda že som mohol hľadať aj lepšie.
Sadol som si na námestí s monumentom pána Ševčenka, vedľa mňa sedel mladík s buketom plným karafiátov a už som tie kvety išiel od neho kúpiť, keď sa zrazu zodvihol smerom k svojej milej.
Tak som sa presunul do stredu námestia a pozoroval. Hľadal som nádhernú ženu bez slameného klobúku, ktorá má mať strieborné nohavice.
A v tom, sa objavila. Bohyňa. Doslova. Takú krásu som nielenže nečakal, však všetci vidíme všemožné na zaslaných fotografiách, ale ja som takú usmiatu krásu pre normálnu ešte nevidel v živote vôbec. Hneď som sa opýtal, kde má tie strieborné nohavice a ona mi ukázala či tie čierne ktoré má na sebe nie sú pre mňa dosť dobré. Nakoniec vysvitlo, keď fotila svoje strieborné nohavice v aute pri striebornom volante, použila blesk a preto sa strieborné nohavice zmenili na nohavice čierne.
Hneď ako sme sa stretli sa ponáhľala, hneď po tom ako sme si vysvetlili farbu nohavíc, odovzdať mi najúžasnejší darček prvého rande sveta. Z kabelky, menšej čiernej na zips, vytiahla pre mňa Fabergého vajíčko, ale nie plné diamantov a drahokamov, ale plné jej talentov, lebo na tom maľovanom vajíčku veľkonočnom strávila skoro 4 hodiny.
Ja som sa pokúsil vystrúhať asi skôr trápnu výhovorku o nenájdenom obchode s kvetmi.
To, čo nasledovalo, sa nedá popísať ani v najromantickejšom románe o stretnutí, ktoré knihy pomenúvávajú ako prvé rande.
Ona sa stále usmievala a ja som donekonečna nechápal, kde som, resp. čo takého špeciálne som vykonal, že som sa stal takým šťastlivcom, ktorý ani nevedel ako sa na jej kúzla prestať s toľkým obdivom pozerať .
Jedno, čo si pamätám úplne presne, ja som z nej nedokázal spustiť môj pohľad. Nevnímal som kde som, kam ideme, ani čo si presne objednávame. Ja som ju doslova celú celučičkú hltal v nemom úžase do úplného maxima a nekončiaceho omámenia.
Keď by som vypol zvuk našich konverzácií, videli by ste čisto iba dve plnokrvné štebotajúce a žiariace hrdličky, ktorým je spolu dobre.
V rádiu v kaviarni, hral saxofón a bicie, ale ona počula zvuk sirény a my sme sa všetci malo odobrať do bunkra, ale neodobrali sme sa. Riziko nebol až také vážne. Asi
Čo však bolo naozaj vážne, boli moje nekončiace a neprestávajúce vnímania jej kúziel.
Rozprávala mi o svojich hustých krásne sa vlniacich vlasoch, ukázala mi fotku ako sa chodí lyžovať a opierať o svah po tom ako sa odpojila od vleku, či ako sa opiera o zábradlie v bielych lyžiarkach a všade bolo veľa bieleho snehu.
Objednala nám všemožné dobroty o ktoré sme sa pekne na polovicu delili. A smiali. Aj pri tom delení. My sme sa celý čas usmievali, šírili príjemnú atmosféru, prispievali aspoň takto našou troškou k celosvetovému mieru a pokoju.
Jej čas, ktorý mala vyhradený pre nás sa pomaličky napĺňal. Odprevadil som ju k jej bielemu autu. Celý čas dávala príjemný pozor na to, aby som rozumel ako sa mám vrátiť k námestiu, kde som ju prvýkrát uvidel a prvýkrát onemel.
Keď sme sa lúčili a odovzdali rozlúčkový bozk minimálne na jedno z dvoch líc, som sa jej uklonil. A ona sa tomu milo usmiala. Môj úklon bolo veľmi slabé poďakovanie za toľko neskutočných práve prežitých spoločných chvíľ.
Stál som na kraji v nemom úžase a pozoroval ako sa biele auto pohýna a vzďaľuje.
A následne som začal niekoľko hodín úplne nechápať čo presne som práve zažil.
Myslím, že v knihách to volajú láska, očarenie, zamilovanie, alebo to knihy s najväčšou pravdepodobnosťou ani samé nevedia presne popísať. Bolo to veľmi silné a ešte viac milé a do každej bunky zapisujúce sa príjemno.
Ďakujem, nádherná žena v slamenom klobúku, ktorý však tentokrát nemala. Jej kúzelne meno sa začína na písmeno A.
