Súboj Grécka a Albánska
Čo sa týka vzdialeností pobreží, tak bližšie to bolo jednoznačne do Albánska. Jeho stredná a južná časť však už cez more kývali väčšiemu Grécku, ktorému tento ostrov aj patril. Samotné obyvateľstvo bolo celkom dosť mixnuté. Dali sa badať nielen grécki a albánski predkovia, ale aj tí z iných krajín Balkánu, možno aj Turecka.
Predĺžený víkend na zelenej perle Iónskeho mora
Hoci to bol len predĺžený víkend – od štvrtka do soboty, tento čarovný ostrov sme si užili najviac naplno ako sa dalo. A čo bolo na ňom najkrajšie? Jednoznačne kombinácia zelene na kopcoch, drsných skál a útesov s tyrkysovou priezračnou vodou. A tie skryté pláže s jemným bielym pieskom. Hotový dovolenkový raj.
Záludné hlavné mesto a pešibus nad autobus
Chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, že Korfu a Kerki/yra je to isté – názov hlavného mesta, odkiaľ sme aj prileteli. V slovenčine rovnomenný, po grécky už trochu zamotávačka.
Ale mestečko to bolo celkom pekné. Páčilo sa nám v prístave, odkiaľ bolo vidno v diaľke hory. Albánske, možno aj grécke. Bola tu aj historická pevnosť, konkrétne staré benátske opevnenie. Príjemné parky a desiatky lákadiel na romantické prechádzky...
Opäť sme raz prišli na to, že vlastné nohy sú nad zlato, keďže požičiavať si auto na necelé 3 dni sa dvom príliš neoplatilo, autobusy chodili dosť random a na dané typy skútrov sme podľa všetkého nemali licenciu. Avšak, podarilo sa nám dostať z východného pobrežia na západné, podľa môjho názoru a náhľadov Google Maps krajšie.
Bolo to síce len 19 kilometrov, ale miestna infraštruktúra spravila svoje. Riedka a čas tu nehral žiadnu rolu. Cestou sme míňali aquapark a v podstate žiadny ďalší väčší orientačný bod okrem mesta Ermones sme už nemali. Tak sme len lúštili grécke názvy zastávok v aplikácii a porovnávali s mapami. Tú, ktorú sme vyhodnotili ako najbližšiu, autobus nevyhodnotil za hodnú státia. Ani tie ďalšie dve. Na štvrtýkrát to vyšlo. No neobišli sme tak zle. Nakoniec sme to mali peši do cieľa len niečo okolo dvoch kilometrov.
Naše ubytovanie bolo na kopci. Ako inak. Na tomto ostrove príliš rovina neexistuje. To som neskôr zistila, keď som si chcela ísť len tak light zabehať a hneď z toho bola „morda". Ale inak to malo svoje jedinečné čaro. Boli sme tu takpovediac trochu na samote. Všade pokoj, zeleň, hory, slnko. Nič rušivé v okolí a pritom všetko, čo sme potrebovali. Človek takto zistí, že je toho naozaj málo. Svätý pokoj a oddych sú najviac :)
Koláče, chlebík, dolmades a kumquatovica
Nemali sme to ďaleko ani do reštaurácii, obchodov či pekární. A práve do nej ma ráno lákala vôňa škoricových koláčikov, keď som okolo bežala. Čo ma privádza ku ďalšej téme. Áno, jedlo. Azda po prvýkrát som si užila krajinu tak naplno aj s jej chuťami. Obľúbili sme si tu čerstvé teplé pečivo na raňajky. Večer chlebík s olivovým olejom. Plnené viničné listy – dolmades. Zeleninové šaláty a syry. Kumquatovicu alebo teda likér z mini ovocia pripomínajúceho pomaranče. Z toho sa tu tiež vyrábali džemy, nátierky, kompóty a sladkosti.
Domáci v reštauráciách boli naozaj pohostinní. Vždy sa nám snažili dať niečo navyše, starali sa, boli pozorní. My sme sa potom radi vrátili, alebo aspoň ostali dlhšie.
Deti pouličných lások
Na našich cestách nás ľúbili sprevádzať miestni havkáči, ktorí boli mixom divokých pouličných hrátok všetkých druhov psov. Čo z toho vzišlo, nebolo nebezpečné, ale smiešne. Mačky tiež vyzerali akoby mali za otca pitbula. Taká jedna nám pravidelne padala zo strechy na balkón, keď sme raňajkovali alebo večerali. Ale inak zlatá, šla by s nami aj do postele :)
Nuda pláž verzus párty pláž
Na blízku boli dve pláže. Obe pieskové a obkolesovali ich kopce a útesy. Paralia Mirtiotissa bola čarovná, skoro sme zamrzli, keď sme ju prvý raz zazreli. Zdiaľky aj zblízka hrala nádhernými farbami i čistotou. Hoci sa z nej vykľul skrytý raj nudistov, nás to neodradilo a strávili sme na nej takmer celý deň.
Paralia Glifadas nám zase prišla ako veľká párty pláž, kde to žije najmä v noci. A ráno okrem čajok plače aj piesok pod črepinami z porozbíjaných fliaš, zatiaľ čo pôvodcovia tohto žiaľu ešte vychrapkávajú na hotelových izbách.
Skrytý kút ostrova za hotelovou plážou
V posledný deň sme sa ešte vybrali na polcestu ku letisku na pláž Ermones blízko rovnomenného mesta. Chvíľu sme sa chceli tejto klasickej príhotelovej vyhnúť a skúsili sme sa cez skaly a útesy presunúť o kilometer vyššie, kde mala byť malebná plážička, ale nevyšlo to.
Cesta zrazu skončila, Google Maps ukazovali, že máme preskočiť a oči hovorili, že preplávať. No s taškami asi nič z toho. Ale ten pohľad stál za to. Nádherný nepoškvrnený kút ostrova. Asi preto, že je taký nedostupný...
Na letisko sme mali z mestečka Ermones už hladšiu cestu, keďže sme išli vlastne z konečnej na konečnú.
Akurát zase raz tá ich ignorácia času... Ešteže sme vyrazili skôr, pretože autobus sme ledva chytili. V čase, kedy vôbec ísť nemal.
Príliš sa nám odtiaľto nechcelo späť do koronovej slovenskej reality. Tuná to ešte žilo slobodným a bezstarostným letom a nik po nás nič nechcel. Skôr sa nám domáci snažili v hocijakej maličkosti vyjsť v ústrety. Ich pohostinnosť nás sem určite privedie aj nabudúce. A na dlhšie. :)
