Pestrá divočina tohto ostrova ako stvorená na spontánne tripy s ruksakom a noci pod klobúkom, predčila moje očakávania. Každý kút ostrova bol úplne iný. Zatiaľ čo severozápad pokrývala zeleň, občas zahalená do hmly a o vodu tu nebola núdza, severovýchod prekvapil svojou magickou nehostinnosťou. Na každom treku vás vedelo niečo dostať. Občas viac či menej vykoľajiť. V závislosti od toho, ako veľmi ste aktuálne túžili po dobrodružstve a zóne diskomfortu.
Trip sa nezačal práve ukážkovo, keďže sme museli núdzovo pristáť kvôli silnému vetrisku v Portugalsku. Odklonili nás do mestečka Faro. Po zopár hodinách čakania sme boli unavenejší než po nejakom treku. No spätne sme potom ocenili, ako sa vďaka tejto (ne)šťastnej náhode medzi sebou lepšie spoznala posádka lietadla. Tak namiesto putovania vo dvojiciach idem tento príbeh rozprávať ako dobrodružstvo veselej štvorice. Ľudí, ktorí sa nikdy predtým nevideli, no stavili na spontánnosť a rozhodli sa dať šancu novým priateľstvám i zážitkom uprostred divočiny madeirských hôr.
Začiatok dobrodružstva
Keď sme nasledujúci deň poobede na druhý pokus konečne doleteli do hlavného mesta Funchal, dlho sme sa tam neohriali. Kúsok od letiska sme vypátrali opustenú kartušu. Kúpili si v Decathlone nejaké obyčajnejšie trekingové paličky, ktorých nám nebude ľúto. Dali si tradičné pudingové mini koláčiky Pastéis de Nata. Doplnili v obchode nejaké zásoby a zahrali sa s nimi tetris pri ich balení do ruksakov.
Pri čakaní na spoj prišiel čas načať prvú Ponču – miestny alkoholický nápoj z rumu, medu a citrusového ovocia. Zopár glgov a je tu autobus. Taká stará krabica, do ktorej vtrepali množstvo sedadiel a pritom im (ne)došlo, že treba ešte uličku. Prejsť cez ňu bolo obtiažne chudému človeku bez ničoho, nieto nám s gigantickými batohmi, ovešanými z oboch strán. V momente prechodu cez ňu som si želala mať zadok tak o pol metra vyššie. S ruksakom sme si razili cestu k prvému voľnému priestoru, ktorý bol len pri zadných dverách. Tam nám padla fľaša niekomu na kolená, tam zase mango, tam keksíky, tam zase napadla niekoho trekingová palica… Celou cestou nám po portugalsky nadával zachrípnutý miestny indián. Šofér mal blbý zvyk otvárať dvere už za jazdy, pričom nám prvé razy takmer vyleteli veci a my s nimi. O tom, ako nás preskakovali vystupujúci a občas sme sa so všetkými „pakšametlami" museli vyterigať von, ani nehovoriac. Skrátka, absolútne nevhodný autobus pre turistov. A my do neho. Len som fascinovane sledovala jednu cestujúcu, ktorá si v takýchto podmienkach, postojačky, dokázala v pohode čítať. Asi roky praxe.
Takže to, čo sa ďalej stalo, sa dalo očakávať. Počas troch hodín cesty po tamojších adrenalínových cestách sme Poncha nápoj dopili. Ani sme nevedeli, ako :) Plus, keďže pomaly nastal čas večere a náš prvý cieľ – kemp v Ribeira da Janela – bol ďaleko dobré tri hodiny, ihneď po vybojovaní miest na sedenie sme začali vyjedať zásoby jedla. Za divokého šoférovania mierne psychicky narušeného vodiča a jeho výhražného „no eat" sme si na kolenách natierali chlebík s humusom a ako čerešnička na torte na ňom pristávali kolieska Vysočiny. Užívali sme si túto nebezpečnú jazdu plnú zákrut a strmých ciest i očarujúce výhľady. Zamýšľali sme sa nad tým, aké je fajn raz za čas do takejto divočiny prísť a naopak, ako je pre domácich zase oslobodzujúce odtiaľto vypadnúť…
V Ribeira de Janela nás autobus vyhodil tak hodinku pred súmrakom. Na zastávke situovanej, tak ako mnoho iných, úplne odveci uprostred ničoho na zákrute a pred strmým stúpaním. Fajn, hlavne nestáť za autobusom…
Na ceste do kempu nás najprv „vcuclo" do malej krčmičky. Naďabili sme tam na skupinku Čechov, ktorí už mali trek úspešne za sebou a prišli si sem na záver posedieť pri niečom dobrom. Tak sme s nimi chvíľu zostali. Majiteľka tejto krčmičky s jedinečnou atmosférou, ktorú naplno vychutnáte až vtedy, keď sa ocitnete mimo civilizácie, nás ochotne ponúkla domácou čerešňovicou z dielne jej otca.
Od Čechov sme zatiaľ vyzvedali, na čo sa počas nasledujúcich dní pripraviť. Rozprávali nám o prudkom prvom úseku priamo od mora, tisíc a jednom schode, levadách a tuneloch… Informovali sme sa na pitné zdroje, miesta, kde si môžeme doplniť zásoby alebo rovno aj žalúdky…
Tesne predtým, ako na kraj padla tma, sme sa ešte rozbehli smerom k vyhliadke, ktorou je toto miesto známe. Po schodoch a cez mini skalný prechod. Pred nami sa otvorila búrlivá kamenistá pláž s unikátnymi skalnými útvarmi.
Hukot vĺn, oceán široko-ďaleko pred nami a niekde v diali svetlá mesta v nás len umocňovali pocit, že sme na konci sveta. Chvíľu sme sa pokochali a potom hor sa spinky do kempu, odkiaľ zajtra započneme náš trek.
Madeira trek – part 1
(21 km / 1500 m)
Noc v kempe bola taká predzvesť toho, ako budú vyzerať tie nasledovné. Vetrisko, jeho hukot a s ním prichádzajúci chlad. I keď tuná ešte bolo vzhľadom na nízku nadmorskú výšku celkom teplo. No vietor mi dotrhal núdzový stan, ktorý som chcela použiť iba ako takú stenu medzi stromy za hlavy. Tak už po prvej noci bol na sračky a nadránom nám s ním vietor už liezol na nervy. Celkovo to bolo naposledy, čo som si dovolila vliezť do spacáka len v tričku a kraťasoch…
Ráno sme dali rýchle raňajky v podobe kaše, pečiva a čerstvého ovocia, ktorým sme sa včera zásobili a plánovali sme ho ďalej terigať do hôr. Ešte čajík, káva, rýchla hygiena, zložiť stany alebo čo z nich ostalo, ťažké 10-15 kilové ruksaky na chrbty, paličky do ruky a hor sa začať pochod.
Už po jednom kilometri nám nebolo zima, a keď sme prešli zhruba päť s 800-metrovým stúpaním, kvalitne nás vyhrievalo.
Dnes bola naším cieľom čarovná lokalita zvaná Levada das 25 Fontes, plná vodopádov.
Samotné levády tu boli veľmi typickým a častým javom. Išlo v podstate o zavlažovacie kanály, privádzajúce vodu z daždivejšieho severu a hôr na polia v južnej časti ostrova.
Keďže väčšina levád pramení vo výškach 900 až 1500 metrov, na prekonanie skalných útvarov pri ich ceste do údolí vznikli mnohé tunely, mostíky či úzke priechody. No a vďaka tomu sa stali unikátnym spestrením pre turistov počas ich putovania Madeirou.
No ešte predtým nás čakali stovky schodov, výdatné stúpania i klesania v teréne, tajomný zahmlený les plný začarovaných stromov-obrov a vysokej papradiny, v ktorom ste občas nevideli desať metrov pred seba a kde sa pískanie vetra striedalo s bučaním kráv…
Nasledovali rozkvitnuté kosodreviny, medzi ktorými sa vinuli rozpálené prachové cestičky. Veľmi výdatný začiatok treku, krásny, veselý, plný extrémov a zážitkov zároveň.
Odmenou v cieli nám bolo osvieženie sa vo vodopáde a bezhraničné dopĺňanie kalórií v krčmičke.
Keďže do tej sme nabehli tesne pred zatváračkou, neobjednali sme si len to, čo nemali. Pivo, quiche, marakujový cheesecake, brownies… Čistý hedonizmus :)
Už mali dávno zatvorené, no my sme sa ešte stále vyhrievali na schodoch pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka. A bolo nám tak dobre. Nič viac k šťastiu nechýbalo.
Madeira trek – part 2
(24 km / 1000 m)
Čo vám poviem, v noci bola zima ako sviňa. A vetrisko, že dovi. O núdzový stan sme sa už ani nepokúšali. Spacáky sme sa rozhodli zložiť zboku od altánku s vodou, kde sa javilo byť závetrie. Ale prd makový. Celú noc na nás fúkalo zo všetkých zvyšných strán. Hoci sme sa do našich teplých spacákov zakuklili tak, že nám nebol ani vlas vidieť, aj tak nás kvalitne zmrazilo. Nepomohlo ani oblečenie sa do všetkého, čo batoh ponúkol. Hold, tento vietor bol fakt morda. Plus už slušná nadmorská výška. Tak sme sa ráno tešili, keď sme po rýchlych raňajkách mohli začať opäť kráčať a zahriať sa.
Druhý deň síce ponúkol menej výškových, ale zato plno pestrých dobrodružných vložiek.
Lávky, prudké opúšťacie schody, sto a jeden vodopád, jazierka s kúpandou, dlhé prechody tunelmi plnými vody.
Cez pichľavé borovicové lesíky, ktoré nám fajne dorezali nohy, zostupy na odpálenie kolien...
Na polceste sme sa zastavili v kempe. Na chvíľu sa „vypnúť" na deke a potom vzkriesiť niečím teplým z kartuše. Hodinka stačila a cítili sme sa ak nie plní síl, tak aspoň do polovice a mohli sme pokračovať.
Cieľom bola oblasť zvaná Encumenada. Okrem kempu tam opäť bola krčmičko - reštika pre turistov. Pre nás tak znova raz „opúšťačka" pri pive a jedle po celom dni.
A čakala nás ďalšia bezsenná noc. Tentokrát sme síce našli uzavretý altánok, chlad zospodu betónového podkladu eliminovali núdzovým stanom, naobliekali sa. No ale keď sme konečne zaspali a zvykli si na zvuky vetriska, zrazu sa dovalila skupinka asi dvadsiatich Španielov. Mali chuť si opekať, baviť sa, kričať a rozhodli sa, že práve tu. Zdržali sa niekoľko hodín a tuším sme ich vôbec netrápili…
Madeira trek – part 3
(14 km / 1200 m)
Tretí deň pochodu nás čakal azda higlight výletu. Výstup na najvyšší vrch Madeiry. Pico Ruivo. Objavovali sa už prvé známky rozbitosti – tam kolienka doriadené, tam zase chrbát bolel z ťažkého ruksaku, tam spánkový deficit…
No radosť, odhodlanie a dobrodružný duch opäť raz zvíťazili. Výhodou bola tiež skutočnosť, že už sme mali základ v slušnej nadmorskej výške a nešli priamo od mora. Ale aj tak dlhšiu chvíľu trvalo, kým sme sa opäť raz zžili so stúpaním i slušnou náložou na chrbte.
Na základe aktuálnych fyzických možností sme sa štyria rozdelili na dve skupinky s tým, že sa možno už neuvidíme. Hodiny sme sa predierali bujnou zeleňou, skalami, hmlou…
Posledných 300 metrov sme takmer vybehli. Hore nám boli balzamom na naše rozbité telesné schránky nádherné výhľady.
Po pol dni v hmle ako za odmenu. Stretli sme sa tu tiež s ďalšími cestujúcimi z lietadla z prvého dňa. Svet je naozaj malý 🤗
No a keď sme zišli dole, zistili sme, že s našimi parťákmi sa predsa len nerozlúčime. Pekne sme sa počkali pri chate. Dúfali sme v takú na slovenský spôsob, kde nám dajú aspoň polievku a pivo. Zvažovali aj nocľah. No oba nápady razantne zmietla realita v zastúpení chatára. Nemáme nič, len suché potraviny a nápoje v plechovke. Miesta na spanie sú limitované a treba si ich zarezervovať dlhšie vopred. Aha, tak dík, ideme vymyslieť iný plán. Nasledovalo rozhodovanie v štvorici, kde sa vlastne dnes ideme zložiť.
Kam sa máme šancu dostať. Nakoniec vyhral severovýchod ostrova a mestečko Ponta Delghada. Presun taxíkom, ktorý sme si zavolali cez chatára. Po troch dňoch na chvíľu prestávame byť bezdomovci, už dosť smrdíme. Hor sa na ubytko. Stačilo prejsť zo 3 kilometre pešky a prišli sme k civilizácii, asfaltke a veľkému parkovisku.
Tam už čakal taxík. Nohy si počas zhruba hodinovej jazdy oddýchli, pričom oči sa kochali výhľadmi na okolitú krajinu, mestečká, neskutočne prudké cesty, ktoré taxikár zvládal s prstom v nose.
Po príchode samozrejme opäť nasledoval obžierací hedonizmus, ale aj povinné prepranie si vecí, či príjemné nočné plávanie v bazéne. More tu bolo príliš divoké, hrozilo otrieskanie o skaly. Stačil pohľad naň.
Madeira trek – part 4
(kombinované presuny)
Ráno sme začali s kamarátkou krátkym behom po mestečku. O rovine sa nám mohlo len snívať. Na päť kilometrov cca 200 výškových. Fajne. Do cieľa pri obchode sme nedorazili ako po ľahkom klusíku u nás doma.
Doplnili sme zásoby tekutín, pečiva, ovocia a hor sa posilniť sa predtým, ako sa zase pohneme ďalej. Hoci ešte nevieme, kde by to presne malo byť. Len to, že chceme smerovať na východ. Nič to, hádam sa za hodinku - dve rozhodneme :) Vyšli sme z ubytka len tak „naverímboha". Autobusové zastávky síce nahusto, ale spoje ani nie. Tak sme dúfali v stopovačku a spontánny návrh, kam. Nakoniec sme sa zmohli len na taxík a v aute sa dohodli, že dáme šancu miestnemu turistickému lákadlu s typickými domčekmi pôvodných obyvateľov.
Najprv nás vyhladovaných (zase) vyhodil pri supermarkete. S nákupom sme sa netrpezlivo „opustili" na najbližšom múriku a dopriali sme si také väčšie hody. Pomohlo. Pripravení opäť objavovať svet :)
Santana však sklamala. Bolo tam toho málo a aj to príliš komerčné. Zlaté hory. Poďme ďalej.
Objavili sme autobus smerom do najstaršieho mesta ostrova – Machico. Prešli sme sa po centre, chvíľu si oddýchli na pláži, kde to celkom žilo. No a potom sme sa rozhodli, že by sme dnes mohli zdolať najvýchodnejší cíp. A čo tak tam aj prespať?
Po pár hodinách v komfortnej zóne v nás opäť raz víťazila túžba po dobrodružstve. Tak hor sa do autobusíku doviezť sa za mestečko Canical, odkiaľ by sme započali dosiahnutie východu.
Pochod na najvýchodnejší cíp Madeiry mal síce len približne 4 kilometre, ale to čo na nich bolo... Extra skúška pevnej vôle. Cez hic a búrlivý vetrisko, stovky schodov hore i dole.
Zo dva razy sme sa zastavili a zvažovali, či je dobrý nápad ísť na noc do takýchto nehostinných podmienok.
Turisti, ktorých sme stretali z opačného smeru, nám miernejší vietor v cieli nepotvrdili. Trpeli sme, ale zároveň boli nadšení krásou tunajších končín.
Dychberúce výhľady na ostré skaly sfarbené do desiatok odtienkov hnedej, trčiace z búrlivých vôd oceána.
Pocit, že široko-ďaleko nič nie je a dnes budeme spať takpovediac na konci sveta, nakoniec v nás vyhecoval túžbu doraziť do cieľa.
A tam sme boli milo prekvapení náhlou pozitívnou zmenou počasia. Vietor takmer ustal, slniečko hrialo už len príjemne. Nebude to úplná samovražda nocovať tu pod klobúkom.
Mini kemp bol cca 500 metrov od final vyhliadky z konca ostrova. Šlo o dve rôzne miesta, kde ste mohli zložiť svoju ubytú telesnú schránku. V kruhovom priestranstve ohraničenom cca do výšky pása kameňmi. No u nás zvíťazil drevený altánok tesne nad oceánom.
Z jednej strany bol úplne krytý pred vetrom, nachádzali sa tu lavičky a stôl, plus podlaha pokrytá drevom. Zima nám tu nebude a ten výhľad. No topka.
Zhodili sme na zem ťažké ruksaky a vybrali sa na konečnú vyhliadku z najvýchodnejšieho cípu Madeiry. Posledných pár stovák metrov bez záťaže na chrbte sme si už len užili a hore nás ovládla eufória. Tá pokračovala aj neskôr, keď sme sa rozhodli pri západe slnka hodiť sa do osviežujúcich vôd oceána. Len tak, bez plaviek. Veď kto by to zase zajtra cestou späť sušil na ruksaku :)
Potom sme si dopriali na zahriatie marakujovicu, zajedli si rôznorodé kombinácie, čo sme si sem dovliekli – chipsy, syr, ovocie, plus čo kartuša ešte dala. Prebrali dojmy i si zaspievali.
Zaspávali sme s pocitom naplnenia, že na zážitky, ktoré máme, nikdy nezabudneme a raz ich budeme rozprávať potomkom. No zrazu sme v svetle lampy zbadali šváby vychádzajúce z medzier medzi kameňmi… Boli ich desiatky, ak nie stovky. Hups, tak to zase až taká ideálna noc asi nebude…
V hlavnom meste Madeiry
Naobed sme dorazili z hôr do civilizácie. Zase kombináciou vlastných nôh, autobusu a stopovačiek. Počas presunu sme sa ani neponáhľali. Na jednej strane sme už boli unavení, na tej druhej sa nám z tejto unikátnej pustatiny, bohatej na výhľady, nechcelo odísť.
No čakalo nás ešte hlavné mesto Madeiry, kde sme náš trip započali. Tu sme mali priestor deň a pol na poznávačku i regeneráciu.
Zložili sme sa v 5* hoteli, ktorý sa nám podarilo last minute „ za facku" booknuť pôvodne ešte na prvý deň výletu. Teraz sme boli vďační, že sa nám to posunulo. Aj keď, neskôr sme zistili, že toto miesto je dosť snobarina na náš štýl… Odmeranosť, snaha získať si zákazníka nulová, keď ste sa niečo spýtali, tak len všeobecné zdvorilostné odpovede. Ale bazénik s výhľadom tu mali dobrý :)
Centrum mestečka, aktuálne žijúce festivalom kvetov, bolo dosť preplnené turistami obľubujúcimi konzum. Takže zbohom všetok pokoj a malebnosť. Myslím, že takto naladené davy občas liezli na nervy aj domácim. Ale tak, žijú z nich, museli sa prispôsobiť…
Večer sme sa vybrali vyklepať nohy behom. Využili sme naň promenádku popri oceáne. Plus cestičku tamojších bežcov a cyklistov, ktorú sme objavili tak, že sme sa po nej s dôverou pustili nasledujúc domácich. Davy turistov zrazu zmizli a my sme si mohli dopriať aj nejaké rýchlejšie úseky. Užili sme si pocit, že sme konečne na rovine. Teda až na skutočnosť, že cestou naspäť sa bolo treba driapať cca kilometer a pol do kopčiska s viac ako sto výškovými. A toto isté absolvovať ešte ráno.
P.S: Oceňujeme luxusné záchody pre športovcov na trati 🤩😅👌
V posledný deň na Madeire (no ešte nebola istota, že lietadlo vzlietne) sme sa vybrali vo Funchale navštíviť botanickú záhradu. Nájdete tu až dve – menšiu mestskú Madeira Botanical Garden a potom súkromnú, rozľahlejšiu Monte Palace Tropical Garden.
Hore sme sa po zvážení ďalšieho kopčiska, únavy a času zviezli lanovkou. A teraz hor sa na dve hoďky stratiť v zeleni na ploche asi 70-tisíc m².
Miestna botanická záhrada je takým celkom rozľahlým rajom s prvkami nielen tamojšími, ale i ázijskými či africkými. Počas návštevy Monte Palace Tropical Gardens sa stretnete so záhradami inšpirovanými Japonskom s tradičnými červenými mostami, vodopádmi, sochami…
Je tu toho na obdivovanie hojne. Ani neviete ako a ubehnú vám hodiny. Nám čas na nohách tak trocha pripomínali ťažké batohy, ktoré za tých osem dní nie a nie zrásť s chrbtami. Ešte stále sme cítili ich ťarchu.
Počas spiatočnej cesty lanovkou dole a transportu smerom na letisko sme si naposledy vychutnali všetky tie čarovné výhľady na Madeiru s myšlienkou, že sa sem určite ešte niekedy vrátime. Budeme vedieť, kam sa oplatí ísť a kam netreba :)
P.S: Lietadlo tentokrát úspešne vzlietlo na prvý pokus. Škoda...
