Dnes pohladia dušu, no kedysi tu boli k sebe ľudia ako vlci
Túto moravskú osadu preslávila kniha Žítkovské bohyne, ktorá vyšla pred viac ako desiatimi rokmi. No návštevníci tam naďalej prúdia víkend čo víkend. Z každého kúta Slovenska i Česka. Od obyčajných ľudí, cez tých s citom pre magično až po televízne štáby či manželky prezidentov. Čo ich sem stále láka? Poďte so mnou čo-to poodhaliť prostredníctvom jedného epického bežeckého výletu.
Kopanice stratené uprostred prírody Bielych Karpát
Žítková leží už zo tri storočia spolu s ďalšími moravskými kopanicami (Vápenice, Vyškovec, Vlčí Vrch) skrytá pred civilizáciou uprostred prírody Bielych Karpát na pomedzí Česka a Slovenska. Dnes už tu žije len niečo cez stovku obyvateľov, aj to sú väčšinou chatári. V minulosti však boli počty vyššie, i keď domácich trápila veľká chudoba. Napríklad na začiatku prvej svetovej vojny ich tu žilo takmer 900, čo je viac než aktuálny počet v Starom Hrozenkove.
Avšak dnes si sem ľudia chodia užívať práve ten nekonečný pokoj a očarujúcu prírodu, ktoré sú balzamom na dušu. Kiežto v minulosti sa sem nik nehrnul...
Vždy pozadu
V 16. a 17. storočí oblasť pustošili Tatári, Huni a kuruci. Informácia o zrušení nevoľníctva sem putovala polstoročie. Až do roku 1948 nemali v obci elektrinu a do roku 1950 sem nepremávala žiadna autobusová doprava. Nebola tu ani poriadna cesta.
Dostať sa do práce či do školy bolo výzvou najmä v zimných mesiacoch. Preto bola väčšina obyvateľstva rovnako negramotná, ako aj chudobná. No v časoch socializmu vznikla neďaleko internátna škola pre tamojších žiakov, ktorá im ušetrila každodennú cestu i robotu doma a otvorila cestu k vzdelaniu.
Ale izolovanosť a skutočnosť, že tu svet vždy zaostal o dobré polstoročie pozadu, mali svoje výhody. Vďaka tomu sa tu vyvinul jedinečný folklór a miestne kroje sa na žiadne iné nepodobajú.
Situáciu v týchto končinách v niečom zhoršilo a v niečom zase zlepšilo rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné celky v roku 1993. Domácich to odklonilo od Trenčína na vzdialenejší Zlín, čo spôsobilo problémy s dochádzaním do práce, či za lekármi. Na druhej strane sa však najmä pre potreby colníkov vybudovala riadna cesta. Vďaka nej sa stala Žítková menej odtrhnutá od civilizácie.
Z Lieskového bežky cez Novú horu, Lopeník, Mikulčák až na Žítkovú
Ráno som sa tu zobudila do hmlistého a veterného rána. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde som. Ešte včera podvečer som to nevedela :)
Nechávala som sa unášať na vlne dobrodružstva a slobody s bežeckým ruksakom až dovtedy, kým ma nezastihol súmrak. Potom som už bola nútená zisťovať možnosti. Vzhľadom na koniec októbra už prístrešok na Veľkom Lopeníku vypadával z hry. Nakoniec vyhral Mikulčin vrch s množstvom ubytovacích možností.
My Slováci o ňom často hovoríme ako o českej strane Lopeníka alebo jeho menšom bratovi. Chýba mu len jeden meter, aby dosiahol nadmorskú výšku 800 metrov. Toto rekreačné stredisko mám uložené v srdiečku už od detstva, keď sme sem chodievali na výlety, lyžovačky, chatovačky.
Počasie síce neprialo, navyše i topánky sa už po včerajšej takmer 25-kilometrovej trase začali porúčať. Nečudo tisíc kilometrov už majú za sebou. Aj som zabudla…
No včera ma ešte poniesli z pohraničnej dediny Moravské Lieskové, cez kopanice s názvom evokujúcim partizánske boje – Braništia, dlhočizné lúky s výhľadmi na kráľovnú Bielych Karpát – Veľkú Javorinu (970 m.n.m.) a jej strážcu s rozhľadňou z pravej strany – Jelenec (925 m.n.m.), hojné bahenné kúpele a cestičky pokazené ťažbou dreva smerom na Novú horu – prírodnú rezerváciu na rozhraní slovenského Moravského Lieskového a českej Strání, posiatu čarovnými samotami.
Tam som si dala občerstvovačku na miestnej kyselke, aby som mala ešte energiu na svižnejší zbeh do Březovej
a následne výdatný stupáčisko na štvrtý najvyšší vrch Bielych Karpát – Veľký Lopeník (911 m.n.m.),
ktorý je častým cieľom turistov najmä pre jeho zaujímavú vyhliadku a možnosť posedenia pri ohníku so špekáčikmi… Tiež som sa tam na chvíľu zložila a vyjedala zásoby z ruksaku na oživenie po tomto výbehovom „záhule“.
Hlavný cieľ výletu bol jasný. Žítková. Už roky som sa sem chystala dobehnúť. Škoda, že som si to nechala takto na stred jesene. Dni sú už kratšie a ešte sa dnes aj posúval čas, tak som si zhruba 62 kilometrov radšej rozdelila na 2 dni. Aby som nemusela ráno skoro vstávať, mohla si užiť aj sladké „opúšťačky“ na výhľadových lúkach a zbytočne neblúdila potme lesom.
No a v neposlednom rade, aby sa mi tam niekde zmestila aj hodinka a pol strávená v múzeu.
Približne 8 kilometrov z Mikulčáku je zväčša dole kopcom a cez dosť pekný lesík. No vy z máp viete, že dakde tam je rozložených vyše dvesto výškových a ste si vedomí, že to príde na záver.
No ale pokiaľ vás neodradí prudký 1,5 kilometra dlhý kopčisko zo Starého Hrozenkova, môžete začať nasávať tú pravú atmosféru kopaníc už na začiatku výletu. Predstavte si, že takto chodili mnohí obyvatelia každý deň po vodu, prípadne zháňať dačo iné k životu. V každom veku, čase i nečase. Museli. Nikto sa ich nepýtal, či sa im chce. Stojí za zamyslenie skutočnosť, do akej komfortnej zóny sme sa prepadli za posledné polstoročie. No asi v nej nie sme až takí šťastní, keďže máme z času na čas potrebu z nej utekať...
Keď s tepom vo výšinách dosiahnete úpätie kopca, rozprestrie sa pred vami očarujúci výhľad na všetky strany. Kam oko dovidí, všade nejaký kopec. Na jednej strane Kykula, Mikulčin vrch a Lopeník, na strane druhej Lokoz, Ochoz či Chabová.
Po stopách Žítkovských bohýň
Pokračujete doprava smerom k drevenej zvonici, ktorá dotvára atmosféru osady, no vybudovaná bola len nedávno zásluhou manželov Mizerových.
No a potom vás už len pár krokov delí od Múzea poslednej žítkovskej bohyne – Irmy Gabrhelovej. Spravujú ho zmienení manželia, ktorí si tu kedysi len tak náhodou vybrali dom… No osud chcel, aby sa z nich stali múzejníci. A tak sa mu poddali. Celkom oduševnene. Okrem zrekonštruovania a sprístupnenia vlastného domu do areálu z okolitých kopcov presťahovali dve staršie chalúpky aj s tradičným zariadením. Dali postaviť zvonicu… Všetko to robili a robia so srdcom, čo poznať na oduševnenom výklade.
Až do vydania knihy „Žítkovské bohyne" autorky Kateřiny Tučkovej v roku 2012 to bol posledný zabudnutý kút, nepoznajúci pojmy turistika, turista, návštevník. No potom sa zrazu všetko obrátilo hore nohami… Po stopách žien nadaných liečiteľskými a vešteckými schopnosťami sa sem začali hrnúť ľudia zo širokých končín strednej Európy.
Posledná Bohyňa, zvaná „Chupatá“ odišla z tohto sveta v roku 2001. Dožila sa úctyhodných 96 rokov. A práve v jej dome som sa v rámci tohto bežeckého výletu ocitla. Zimomriavky na chrbte nespôsobila len skutočnosť, že na malý dvorček nedosiahli slnečné lúče a nemala som na sebe hrubú bundu ako väčšina návštevníkov, ale aj rozprávanie sprievodcu a celková atmosféra miesta.
Syn nemal šťastné spomienky na detstvo
V rohu lákali zvedavé oči fotografie rodiny Gabrhelových. Poskytol ich jeden zo synov – Joža. A nielen tie. Krátko pred smrťou navštívil svoj zrekonštruovaný rodný dom a mal potrebu zdeliť informácie zo života na Žítkovej. Romantické predstavy o kopaniciach s nádhernou prírodou idú zrazu bokom. Život tu bol ťažký, krutý. Rovnako tak ľudia. Najhoršie to mali ženy, ktoré ostali sami. Vybojovať si miesto v takejto spoločnosti bolo väčšinou nemožné. Sprievodca zmienil príklad dvoch súrodencov, ktorí si nemohli nájsť životných partnerov, tak sa rozhodli dožiť spolu. Čo všetko to zahŕňalo, radšej nechcete vedieť… Rovnako tak postihnuté deti. Slabých jedincov tu nik nechcel. Či ich aj „hádzali do priepasti“, podobne ako sa traduje o starovekej Sparte, ostáva na vašej čiernej fantázii... Ľudí okrem chudoby „humplila“ aj často nekvalitná pálenka. Jej pachuť pocítili už malé deti, aby lepšie spali a ich rodičia mohli pracovať na poli. Sprievodca sa zdráhal povedať viac. Možno časom to z neho turisti vytiahnu. No pre lepšie nasatie atmosféry tých čias odporučil pozrieť si film Škaredá dedina od Karela Kachyňu. O tom, že to bude riadne ponuré, niet pochýb.
Nacisti si bohyne vážili
Himmler či samotný Hitler boli dosť „ujetí“ čo sa týka takýchto magických vecí, o čom svedčí aj hrad Wewelsburg v Nemecku, ktorý im kedysi slúžil ako svätyňa pre rituály. No zaujímali ich aj moravské kopanice a Žítkovské bohyne. Tie chceli ochraňovať. Zistiť o nich viac. A niektorí obyvatelia Žítkovej im to nezabudli dodnes… Celkovo to mali bohyne ťažké azda v každom režime. Vždy boli postavené na okraj spoločnosti. Cirkev im ich aktivity zazlievala a pre lekárov predstavovali neželanú konkurenciu. No na druhej strane im bolo mnoho občanov vďačných a odmenilo sa im takými vecami, o akých sa zvyšku tamojšej spoločnosti mohlo len snívať. Neboli to len cenné produkty domáceho hospodárstva, ale aj peniaze. Za ne si mohli kúpiť kravu, koňa či si dokonca dopriať murovaný dom... Chodievali po ne až z Viedne či Pešti. Chýr o nich sa rozniesol široko-ďaleko. A rovnako je tomu dnes. Žítkovské bohyne, hoci už z týchto končín vymizli, sa tešia veľkému záujmu ľudí. Rodný dom Irmy Gabrhelovej už navštívil kdekto a nech sa na Žítkovú opýtate kdekoľvek v Česku či na Slovensku, vo väčšine prípadov budú vedieť :)
Dobeh krajom bohýň, pamätníkov histórie, neskutočných výhľadov a pokoja
Vydržala by som tu pokojne ešte ďalšiu hodinu, ale pohľad na hodinky ma vráti do reality. Dosť bolo kultúrno-historicko-magickej vložky. Ešte dobrých 27 kilometrov domov. Cez hory-doly, lesy, lúky, kopanice, dediny...
A ostávajú mi tak dve hoďky svetla. Tak zbohom Žítková. Zase nabudúce. Možno cez leto alebo v zime v rámci inej bežeckej trasy.
V tento deň ma čakali ešte čarovné miesta ako Vyškovec – ďalšie kopanice, kde sa zastavil čas a vo vzduchu visí pokoj v symbióze s akousi mágiou;
vyhliadkový vrch na Ceste hrdinov SNP – Kykula (764 m.n.m.);
Dúžnik (807 m.n.m.) – známy troskami rumunského lietadla z čias 2. svetovej vojny a zaniknutou osadou.
V Zábudišovej – romantickej osade s neskutočnými scenériami sa ocitnem na súmraku. No stihnem si ešte užiť výhľady na okolité kopce.
A dobehnúť do civilizácie, kde zapínam čelovku. Tma ma zastihne v Bošáci, ktorej pálenicu a slivovicu poznajú široko-ďaleko. Priamo na ňu nadväzuje dedinka Zemianske Podhradie, kde na mňa zo šera zasvieti kaštieľ spájajúci sa s láskou Ľudovíta Štúra – Adelou Ostrolúckou.
Posledným spojítkom na ceste späť do Moravského Lieskového je Rolincová. Vedie sem síce svinský kopčisko z oboch strán, ale to vám nezabráni nemať toto miesto rád. V blízkosti sa nachádza aj hradisko z doby bronzovej, ku ktorému vás navedie informačná tabuľa. Svetlá z dvoch-troch pouličných lámp ožiaria domčeky a studničku, kde prameň veselo zurkoce a v tieni čakajú na pníku položené hrnčeky. Na chvíľu si tu sadnem a pokochám sa tým pokojom na záver. Všade ticho, tma, ale cítim sa tu ako doma a nič mi k šťastiu nechýba.
Tie 4 kilometre domky už nejako doklepem. Cestou možno ešte vybehnem na kopec Dúbravku s vojenským bunkrom a výhľadom na osvetlené Nové Mesto nad Váhom či Beckovský hrad… Potom už len zbeh cez lúky, kamenistú cestičku a horný koniec do dediny. Trafila by som i poslepiačky, lebo mám tieto miesta vryté v duši. A nohy ju len nasledujú. Takto spoločne v symbióze zbierame príbehy. Lebo beh je najmä o nich. Nielen o výkonoch.
