Vitajte na Valašsku. V Beskydoch. Bola by škoda sem nezavítať. Nestratiť sa na pár hodín v hustých lesoch, medzi samotami… Ideálne si na presuny zvoliť beh. Stihnete toho viac. Vyberte sa spolu so mnou po trase trailového preteku zvaného Valašský hrb. Po Hornovsackej magistrále. Na výber máte 10, 20, 30 a 55 kilometrov. Poďme sa prebehnúť po tej najdlhšej. Bude to neskutočný zážitok. Výhľady pohladia srdce. Počasie zdvihne adrenalín. Do cieľa možno trochu hrobárovi na lopate, ale s úsmevom.
Čarovné zázemie
Valašský hrb štartuje v sedle zvanom Soláň, od horského hotela Čarták (v nadmorskej výške niečo cez 800 m. n. m.). Je to skvelé zázemie, do ktorého sa budete tešiť po dokončení preteku. No už aj samotný výbeh na toto miesto je neskutočným zážitkom.
Skúsila som to dva dni pred pretekom z neďalekých Karlovíc a vôbec mi nevadilo tých asi 350 výškových metrov na len 5 kilometroch. Lebo príroda je tu taká, že sa zdrogujete z endorfínov hneď.
Keď sa k tomu pridá elektrizujúca atmosféra, a plno pozitívnych ľudí, tušíte, že sa vám odtiaľto ani nebude chcieť odchádzať. Tak poďme si to užiť od začiatku až do konca…
Valašský hrb v číslach
V predposlednú májovú sobotu sa tento trailový pretek, na ktorom sa stretávajú európske elity i nadšení hobíci, konal už po 11. raz. Na štart sa postavilo približne 6 stovák. Hromada bežcov sa postupne roztrúsila po hrebeni v štyroch skupinách. Niektorí si zvolili 10 kilometrov s 300 výškovými metrami, ďalší zase dvojnásobok či trojnásobok oboch. No a pre dobrodružné dušičky s masochistickými sklonmi tu bola trať na 55 kilometrov s 1 650 výškovými.
Hlavne neprepáliť
Čakala nás poctivá hrebeňovka so stovkami zúbkov od začiatku až do konca. Ak si vyberiete najdlhšiu trať – 55 kilometrov, už v polovici si poviete, že to celkom bolí. Nie je to síce až také brutálne stúpanie, ale zase ani klesanie. Ani roviny. A keď do toho ešte prídu 2 búrky, je to celkom zombie apokalypsa.
Po približne pol kilometri nenáročného výstupu po asfalte sme na vrchole Soláň. Jeho názov sa zakladá na legende, podľa ktorej tam vraj istý pastier kedysi objavil vzácny soľný kameň. No keďže bol lakomý, môžete dvakrát hádať, ako to dopadlo… Niekedy sa prezýva aj vrcholom umelcov, pretože sa tu schádzali významní maliari, hudobní skladatelia a spisovatelia.
Tieto veci vám stihnú ubehnúť v hlave len vo veľmi zrýchlenom režime. Samozrejme, že sa prepálilo. Prechádzame na štrk, trochu si pomasírovať chodidlá. Ževraj míňame stanicu lyžiarskeho vleku a Pamätník dvoch maliarov. No neviem, či si niekto všimol. Nechávam sa unášať davom, z ktorých tak polovica valí ako o život. Tak zo 5 kilometrov si hovorím, či sú normálni, veď ešte dobrých 5 hodín takto.
Prvá občerstvovačka a vedľa nej hneď aj horský bufet, kde nás turisti lanária medzi seba, čaká už na 4. kilometri, v Jezernom. Sledujeme červenú turistickú značku. Vraj sa tu nie je kde stratiť, ale každý rok sa to niekomu podarí :) Po čiastočnom traverze prichádza výstup na vrchol Kotlovej (869 m. n. m.). Vraj je to skoro rovinatá zjazdovka. Na lyžiach asi v pohode, ale bežecky to cítiť trochu. Ale tie výhľady, musím sa krotiť, lebo väčšinou sú na takom mieste, že by som tam ako daň za kochanie nechala zuby na zemi.
Potom sa to nejako svižne zomelie. Je to tu pestré. Žiadna odpočinková pasáž. Chvíľu, čo idem dole, si následne odtrpím hore. Chát a prístreškov je celkom požehnane. Aj turistov, ktorí povzbudia, poobdivujú, pozdvihnú ego :) Ani neviem ako a som na hranici so Slovenskom. A aj celkom vysoko – 900 m.n.m. Na smerovníku tuším písali Nad Bumbálkou. Chvíľu rozmýšľam, či už točiť, kilometráž na hodinkách hovorí, že by som ešte mohla kúsok potiahnuť :) Ale nakoniec, keď značenie a mapa inak nedajú, stáčam to nazad.
Začína prituhovať
Nasledujú celkom svižné zbehy s kombinovaným podkladom, na ktorých kvalitne vytrasie vnútornosti. Míňam bežcov odchádzajúcich a vychádzajúcich z kríčkov a premýšľam, že možno o chvíľu pôjdem tiež… Nastala totižto pasáž ideálnych prírodných záchodov. Potom však prídu iné problémy. Búrka číslo jedna. Netrvá dlho, ale keďže sme ešte pri zmysloch, o to intenzívnejšie vnímame tú párminútovú šupu, ktorá nás zmyje ako špiny. Blesky našťastie neboli, len zahrmelo a potom sa hojne vypršalo. Zisťujem, že okuliare už sú mi na dve veci a vlastne aj bez nich toho veľa nevidím. Zbohom rýchlejšie zbehy, budeme tu tráviť tak o polhodinu času navyše… Bezpečie nadovšetko, poviem si po tom, ako míňam súperku, ktorú zakrvavenú ratujú záchranári. V hlave si to opäť raz upracem tak, že veď predsa je fajn sa dožiť aj zajtrajška. Ideálne na ďalší deň i behať.
Na 30. kilometri sa znova raz mihne hotel Čarták a láka pretekárov späť do komfortnej zóny. No nie, ani za toho Boha. Predsa som si túto trasu vybrala preto, aby som toho videla čo najviac z tunajšej čarovnej prírody. Hoci, už na mňa ide taká polokóma a búrku číslo dva si skoro ani neuvedomím, nebyť zopár nebezpečných šmykov, ktoré ma zobudia.
Po epických kopcoch
Pokračujeme smerom k sedlu Ptáčnice, po západnom hrebeni. Spevnená cesta stále vedie po červenej turistickej značke. Bolí ma predstava, že po tomto asfalte pôjdem aj posledný úsek do cieľa. No teraz riešime realitu a celkom dosť stúpaní. Na vrchol Lešťa a pod Tanečnici do nadmorskej výšky cca 900 m.n.m. Táto hora vraj dostala názov podľa pohanských obradov doprevádzaných divokými tancami. Druhá verzia hovorí o lenivej dievčine, ktorá doma nič neurobila, len sem utekala každú noc tancovať za svitu mesiaca. Tunajšie klesania sú vraj záhyby jej sukní po tom, ako sa za trest premenila v horu. Veru cítim, že sa po tých záhyboch voľáko ťažšie beží. Je to taký tréning koncentrácie. Zopár razy si vynadám, že treba viac zdvíhať nohy.
Za sedlom Ptáčnice nás po poslednom stúpaní pred otočom čaká aj občerstvovacia stanica. Mám už celkom „nakúpené” a rozmýšľam, čo zjesť, aby som efektívne doplnila nádrž a zároveň mi súperky príliš neušli. Melón plus čokoláda to istia. Žijem na tom celý pretek. Ešte doplniť vodu a iont, lebo spotreba tekutín sa zvyšuje v priamej úmere s narastajúcimi kilometrami. Vďaka dobrovoľníkom za veľmi nápomocnú asistenciu, samej by mi to trvalo sto rokov. Ideme to teda nejako doraziť :)
Dojazd
Tak už „len” do cieľa. V hlave mi beží profil trate, po ktorej som sem išla jedným smerom, a viem, že to nebude len dojazd za odmenu. Čo som zbiehala, musím doštverať naspäť. Po 4 hodinách na trati mi to príde celkom ako Everesting. Niektoré kopce už len tak na indiána. Na zbehoch sa vytrieskam. Následne zase kopec a stále dokola. Zišla by sa odpočinkovejšia pasáž, ale viem, že nebude. Tak už ma motivuje len predstava, ako sa „opustím” v cieli :) Naháňam sa s dvoma ženami. Sú veľmi dobré v kopcoch. Zároveň ma nútia „neupratať sa” do pomalšieho tempa.
Na poslednej občerstvovačke hľadám kolu. Síce sú to už len 2 kilometre, ale zabíjala by som za ňu už teraz. Automaticky vezmem pohárik s niečím tmavým a kým mi dôjde, že je to pivo, už zase bežím… Fajne.
Zvrátene si užívam zvlnený asfalt a ten pocit, ako mi vytŕha nohy z pántov. Neprestáva ma fascinovať, ako telo môže v takomto móde ešte stále fungovať a zrýchľovať. Kilometer pred cieľom stretávam kamoša. Vyjde zo mňa jedna veta. Taká prostá. Ďalej už nekomunikujem. Okrem nôh mi už zhorel asi aj mozog. Len sa usmievam. To ide vždy. Ten výplav protichodných emócií ma nikdy neprestane baviť. V tom je čaro trailových behov. Spoznáš celú paletu pocitov a nebrániš sa im. Vôbec sa za ne nehanbíš. Odpustíš si, že si v danej chvíli taký alebo onaký.
A do cieľa po tom všetkom dôjdeš s radosťou a podľa slov organizátora „ako keby si len spoza rohu bežala.” Veď vlastne hej. No nebol to hneď ten prvý :) Takmer 55 kilometrov a 1 650 výškových metrov je za nami. Trvalo to 5 hodín aj 36 minút čistého času, plus 10 minút som niekde prejedla, prepila, prevyprázdňovala.
Vďaka Valašský hrb, bola to parádna jazda. Nič tomu nechýbalo. A teraz hor sa baviť. Vyvaliť sa len tak s pivom na lúke s prázdnou hlavou a dobrou náladou. Užívať si všetky benefity skvelého zázemia.
A ktovie, možno sa tu zabavíme až dozajtra… Lebo aj o tom sú takéto podujatia. Zistíš na nich, ako veľmi máš rád život so všetkým, čo prináša. Na to, že ťa bolia nohy si stačí spomenúť až zajtra :)
