V zime je priam zázrak, ak sa podarí vystihnúť ideálne podmienky. Na celodenné túry a behy v horách. Začiatkom decembra to vyšlo na cca 10 centimetrov snehu. Teplotu takú, že sa do nej ľahko vylieza a nezlomí vás hneď za prvou zákrutou. Prežijete v nej poľahky aj niekoľko hodín s radosťou z aktivity a úsmevom na tvári. Poďte sa spolu so mnou prebehnúť po takmer všetkých otvorených zimných chodníčkoch so zastávkami na vysokohorských chatách.
V zime toho vo Vysokých Tatrách bez horského vodcu a špeciálnej výbavy až toľko nepochodíte. Je však vysoko pravdepodobné, že minimálne tie mačky budete potrebovať i na voľne prístupných trasách. Ak máte slušnú kondičku a odhodlanie, prípadne ste ešte aj bežec, viete všetky neuzatvorené chodníčky pochodiť (pobehať) približne za 3 dni. Možnosti sú nasledovné: Popradské pleso, Skalnaté pleso, Chata pod Soliskom, Hrebienok, Sliezsky dom, Rainerova, Zamkovského, Zbojnícka a Téryho chata. Určite tiež neobíďte najväčší gýč v dobrom slova zmysle – Zelené pleso aj s chatou. V zime sa tu budete cítiť ešte viac uzavretí v náručí ozrutných skalných hôr a zvuky praskajúceho ľadu na plese vo vás evokujú pravú silu zimy. No a v Belianskych Tatrách si môžete naplánovať zimný výstup k chate Plesnivec. Pozor, v tomto období ju zastihnete otvorenú iba cez víkendy.
Ale pokiaľ chcete byť večer na Jojke v Krimi správach a zažiť si, aké to je, keď po vás ide helikoptéra, možnosti zimných tatranských cestičiek sa nám rozširujú…
No radšej vás navnadím na to, ako sa to dá prejsť bezpečne a zodpovedne. Bez helikoptéry, len s nesmekmi, sem-tam mačkami, paličkami a samozrejme, s ruksakom plným poživne.
Zimné Tatry v turisticko-bežeckej réžii
K Chate Plesnivec, zaniknutej Kežmarskej chate a Zelenému plesu
Prvý deň sme sa rozhodli vybehnúť z Tatranskej Lomnice, cez Tatranské Matliare po modrej a žltej značke na chatu Plesnivec, ktorá je aktuálne v Belianskych Tatrách osamoteným útočiskom pre turistov. Vo výške 1290 m.n.m. víta smädných, hladných a unavených výletníkov už 90 rokov.
Pokračovali sme popri lokalite niekdajšej Kežmarskej chaty. Na jej existenciu nás upozornila náučná tabuľa i postarší turisti, ktorí s nami chvíľu porozvíjali spomienky. Na rozhraní Belianskych a Vysokých Tatier, pod Predným Kopským sedlom, kedysi stála parádna chata.
Spočiatku slúžila ako miesto výcviku československej armády, neskôr poskytovala desiatky lôžok a moderné služby pre turistov. V 50. rokoch sa však pre nich uzavrela, aby sa stala výcvikovým strediskom Československého zväzu telesnej výchovy. No v roku 1974 chata vyhorela a všetky ďalšie plány sa premenili na popol. Doslova.
Dopriali sme si ešte pár minút kochačiek pri Veľkom Bielom plese, ktoré v zime takmer splývalo s pevninou a pobrali sa ďalej. Počas zbehu k Zelenému plesu som sa zamyslela nad jedným letným pretekom, ktorý som v týchto končinách absolvovala vlani. Plesnivec Sky Run. S parametrami 26 kilometrov a 1300 výškových. Na Kopské sedlo som vybehla polomŕtva, keďže na úvodných 4 kilometroch sa podarilo nazbierať peknú tisícku výškových. Hore skoro neostalo len pri výhľadoch, pretože tam dul taký vetrisko, že ešte zo dve-tri kilá dole a hľadajte ma v Poľsku…
Biele pleso bolo vtedy pomedzi lesnú zeleň ľahko odhaliteľné. No a zbeh okolo chaty Plesnivec, to boli iné turbíny v nohách… No asi som sa zamyslela príliš, lebo zhruba po 500 metroch som si všimla, že som zle odbočila a musela sa vrátiť. Nevadí, jeden kilometrík k dobru kondičky :) Roztočila som nohy v trailovkách a nesmekoch tentoraz už správnym smerom k Zelenému plesu a miestnej chate. Cestička bola sem-tam priúzka alebo pristrmá, tak som si pomáhala paličkami. Chata pri Zelenom plese, ktorá patrí v Tatrách k najobľúbenejším a turistom už slúži zhruba 130 rokov, sa zjavila ako vždy – znenazdania. Najprv nič, nič, nič a zrazu stojíte vedľa nej.
No super, poďme teda vyjesť zásoby z ruksakov, nech sa to pri zbehu dole nezomelie úplne na kašu. Ponúknuť bolo treba i miestnu mačku, ktorá sa už chystala na vianočnú objemovku. Nech sa páči, čiča. Dnes je tu málo turistov, takmer nikoho sme nestretli, isto budeš hladná. Pár minút posedu pri čajíku, chlebíku, keksíku a hor sa opäť na nohy. Už len zbeh späť do Tatranskej Lomnice. Cca 10-11 kilometrov. Čo to je dole kopcom? Hodila som ešte zopár razy očkom na majestátnu trojku týčiacu sa nad Zeleným plesom – Jastrabiu vežu, Kolový a Čierny štít a pobrala sa popri nie úplne zamrznutej vode plesa, ktorá vydávala zaujímavé zvuky, smerom dole.
Ďalším rázcestníkom bol Šalviový prameň. Kým zvrchu ešte nesmeky alebo mačky boli viac než žiadúce a beh radšej veľmi opatrný, cca po 2 kilometroch sneh zmäkol a čakali nás pohodové široké lesné cestičky, kde sa tomu dalo fajn „vytnúť". Pri Rázcestí pri tenise sa už sneh trochu menil na brečku, začínalo byť teplo. Ešte sa aj zablatíme na záver. Ale nie, našťastie, cyklo nebola ďaleko a nejaké 2 kilometre sme to po nej dorazili až na ubytko. Nakrútilo nám to celkovo 30 kilometrov a tisíc výškových, behom sa to dalo zvládnuť za 4 hodiny a pol.
Hrebienok, Bilíkova chata, Studenovodské vodopády
Na Hrebienok sa viete dostať po 3 rôznych trasách – po zelenej zo Starého Smokovca, prípadne z toho istého miesta po modrej, na ktorej sa na Rázcestí pod Slavkovským štítom napojíte na červenú Tatranskú magistrálu, no a do tretice po žltej z Tatranskej Lesnej po lese a potom zboku vyjdete pekne pri potôčiku, čarovných Studenovodských vodopádoch a Bilíkovej chate.
Najobľúbenejšia je možnosť číslo 1, pretože je najjednoduchšia :) Ide o asfaltku a kúsok úseku po lúke, v dĺžke cca 2,5 km. No my sme si vybrali možnosť číslo 3, pretože nám prišla najčarovnejšia :) Bola na nej síce trošku viac stúpania, ale keďže táto cesta viedla priamo do srdca zimného lesa, prečo nie?
Na Hrebienku sa každú zimu teší obľube výletníkov Tatranský ľadový dóm. Patrí medzi raritné stavby, ktoré chodia obdivovať malí i veľkí, domáci i zahraniční. Túto zimu bola témou sakrálna stavba – Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme. Postavili ju z neuveriteľných 225 ton ľadu! Okrem náboženskej tematiky sa vnútri nachádzali aj nejaké ľadové zvieratká, čomu sa tešili najmä deti.
Na chvíľu sme sa ponorili do mrazivej atmosféry tohto umeleckého diela a potom vyšli opäť von. V ústrety ďalším zážitkom. Slnko sa akurát blížilo k západu a my sme si užili zostup v príjemnej večernej atmosfére a vracali sa späť do predvianočne vysvietenej civilizácie. A teraz pekne na ubytko. Aby sme sa sem zajtra vytrepali zase, tentokrát na dlhšie :)
Hrebienok, Rainerka, Zbojnícka, Zamkovského, Téryho chata
Od Hrebienka hore je to na chaty veľmi bohaté. Ak si ráno privstanete, ste dostatočne rýchli a vo forme, viete ich dať pekne „na šupu”. A môžete si z nich spraviť také motivačné checkpointy. Pri každej z nich si zajedzte, prípadne dajte čajík alebo pivko vnútri :) Za dobrých podmienok si doprajte ako zážitkový bonus výstup na poslednú z nich, v našom prípade na Téryho chatu, pri svite hviezd, prespite tam a ráno sa zobudíte v obklopení zimných hôr, uprostred ničoho a pritom na dosah všetkého. Hlavne toho nekonečného pokoja.
Ale poďme pekne po poriadku. V rámci ušetrenia času sme tentokrát zvolili aj my pre výstup na Hrebienok pohodlnú zelenú asfaltku. Veď po kameňoch, snehu, ľade a iných terénnych „šmakocinkách” sa dnes ešte dosť nachodíme :) Počasie bolo fajnové slnečné, do kopca aj dosť teplé. Vyhrieva vás ešte viac, ak na chrbte vláčite dobrých 15 kilogramov. Na Hrebienku sme zložili nejaké tie vrstvy oblečenia, ktoré boli zatiaľ prebytočné, a pobrali sa svižným krokom na Rainerovu chatu. Povestnú líškami. No dnes sme mali šťastie len na miestnych „štamgastov”, ktorí z času na čas asi dodržiavajú takú tradíciu, že prídu na vínko radšej sem než dole do krčmy. Tak sme sa tu dlho nezdržali a zamierili sme si to na Zbojníčku.
Tento výstup už sa dal nazvať pravou výdatnou turistikou. 5 kilometrov so 650 výškovými. No snehu opäť tak do 10 centimetrov, zľadovatelých úsekov minimum. Možno až posledný kilometer pred chatou. Ale na mačky to ešte nebolo. Avšak ako tréning koncentrácie pri výstupe a zostupe po balvanoch poznačených zimnými podmienkami to bol kvalitný. Hlavne dávať pozor. No a stále viac a viac si uvedomovať tú krásu fyzickej námahy zvýraznenú náložou na chrbte. Joj, ako ja mám tento spôsob sebatrýznenia rada. V lete si rada priložím ešte o 5 - 10 kilogramov navyše a ostávam v horách „od nevidím do nevidím” :) Viď moje dobrodružstvá v Malej Fatre alebo v Chorvátsku.
Zbojnícka chata sa zjavila po poslednej zákrute po našej ľavici zhruba 300 metrov pre nami. Stála tam ako také útočisko poskytujúce všetkých 5 T. Aj keď to ticho je diskutabilné. A transport možno tak helikoptérou za pár stovák eur :) Akurát, že my sme sa toto chystali využiť až na poslednej chate dnešného plánu. Tak sme si ju pozreli iba zvonka. Stojaca v nadmorskej výške 1960 m.n.m. je častým cieľom nielen bežných turistov, ale i skialpinistov. Nachádza sa tiež na spiatočnej ceste z Priečneho sedla, ktorá ju v letnom období prepája s Téryho chatou a zároveň Veľkú Studenú s Malou Studenou dolinou.
Vydriapali sme sa na skalu pred Zbojníčkou. Pokochali sa pohľadmi. Nechali si vymrznúť dlane pri mačkaní telefónov. Následne obsahovo prudko prajné ruksaky odľahčili o nejaké tie potraviny a tekutiny. No a s prísľubom, že dakedy treba prespať aj na Zbojníčke sme sa pobrali dole na Zamkovského chatu. Zaujímavosťou pri nej je, že ju aktuálne vedie jediná ženská chatárka v Tatrách.
Dostali sme sa sem po vyše 6 kilometroch, chvíľu pred zotmením. Malo to svoje čaro. Poslední odchádzajúci turisti nám zamávali a zapriali šťastné dokončenie túry. Sadli sme si na prázdne lavičky, inokedy, najmä cez leto preplnené rozkokošenými” turistami. No teraz len ticho, zima a pomaly padajúca tma. Pozreli sme sa, čo v ruksaku príde vhod ako taká predvečera, dali sme si trochu čajíka a hor sa k poslednému bodu a zároveň nášmu nocľahu. K Téryho chate. 3,5 kilometra bolo tak na niečo vyše hoďky. Aj keď tých 300 výškových na poslednom kilometri z celkových 550 celkom zabolí… No celé to zmierni hviezdnaté nebo a svit mesiaca.
Posledná polhodinka výstupu je teda skôr za odmenu. Zapíname síce čelovky, ale len tak symbolicky, aby sme nekazili to čaro. Hore nás už čaká pivo, teplá papanica a nocľah. I nejakí tí veselí spolunocľažníci z rôznych kútov Slovenska. Od Rajca až po Košice. Do debaty prišiel tiež najstarší európsky maratón. Spoločne sme sa namotivovali na jeho ďalší ročník. A už sa aj rozšíroval okruh prihlásených do Košíc 2023. Počas večere som sa začítala do toho, ako vznikala Téryho chata.
Keďže sa jej stavba realizovala ešte za čias Rakúsko-Uhorska, financie na ňu poskytli najmä Maďari (6000 forintov). Samotný priebeh stavby bol nielen zaujímavý, ale i mega fyzicky a technicky náročný. Zásluhu za jej vznik nesie uhorský lekár, horolezec a propagátor turistiky Edmund Téry, plus Maďarský turistický spolok. Stavať sa začalo v júni 1898. Zdĺhavé a namáhavé vynášky do výšky 2015 m.n.m. sa realizovali dvomi spôsobmi. Z Popradu na Hrebienok to zabezpečili konskí furmani. Práve na Hrebienku preto vznikol i dočasný sklad materiálu. Odtiaľ potom robotníci z Veľkého Slavkova, Starej Lesnej a okolitých obcí vynášali potrebné veci na vlastných chrbtoch. Na polceste mali postavený kamenný domček, kde mohli oddychovať alebo si štafetovým spôsobom odovzdať vynášku. Využívali sa tiež kone so špeciálnymi vakmi na chrbtoch, ktoré sa niekedy otočili aj trikrát za deň, pričom zakaždým s nákladom až 50 kilogramov.
No a z evidencie hlavného staviteľa vyplýva, že nosiči celkovo vyniesli k Piatim Spišským plesám 28 280 kg cementu, 4 425 kg vápna, 3 300 kg sadry, 10 739 kg dreva a 4 591 kg železa. Spolu to predstavovalo až 51 335 kg stavebnín. Napriek tejto nepredstaviteľnej lopote im to celé trvalo len rok a jeden mesiac. No a v auguste 1899 už chatu slávnostne odovzdali do užívania verejnosti. Vyzerala nasledovne: prízemie s kuchyňou, komorou, izbou správcu a miestnosťou pre 3-4 horských vodcov, a poschodie s jedálňou a 4 izbičkami s dvomi poschodovými posteľami. Vykurovalo sa pomocou 3 piecok. Keďže rozpočet sa v rámci bezpečnosti, kvality a životnosti prekročil, niektoré náklady uhradil z vlastného vrecka aj jeden zo staviteľov – Gedeon Majunke…
Večera mi zmizla v žalúdku rýchlosťou blesku, rovnako tak čaj i pivo. Čítať by som si však vydržala ešte veľmi dlho. No treba ísť spať, lebo zajtra nás čaká ešte náročný zostup a potom výstup na Skalnaté pleso, aby sme sa vrátili do východzieho bodu – Tatranskej Lomnice.
Téryho chata, Zamkovského chata, Skalnaté pleso, Tatranská Lomnica
Na východ slnka sme nevstávali. Nechcelo sa nám. Teda aspoň mne nie :) Dali sme si vysokohorské chatové raňajky pekne na pohodičku. A zimný svet bol aj o ôsmej ráno rovnako pekný, možno ešte viac než o dve hodiny skôr. Rozlúčili sme sa s personálom a osadenstvom, naložili na seba značne odľahčené ruksaky a pustili sme sa zostupovať späť k Zamkovského chate. Len tak na pohodu, užívajúc si výhľady posledného dňa. Prvý kilometer bol síce náročný na koncentráciu a skôr sme si hľadeli pod nohy ako na okolité skaly, ale po prejdení tohto úseku už sme si mohli dovoliť viac.
Rovinka pokračovala až po Zamkovského chatu, odkiaľ sme sa včera vybrali v ústrety tmy. No aby sme nezabudli na to, aké je to stúpať, čakal nás ešte posledný bod dňa. Skalnaté pleso v nadmorskej výške cca 1750 m.n.m.
Po červenej sme sa tam dostali zhruba za hodinku. Skalnatá chata, spájajúca sa s nekorunovaným kráľom tatranských nosičov a chatárom v jednej osobe – Lacom Kulangom, nás lákala na raňajky číslo 2. S ťažkým srdcom sme odolali. Nabudúce.
Ešte zostup do Tatranskej Lomnice a hor sa domky. No tento bol náročný. Zišli by sa mačky, nesmeky nestačili, alebo to zísť na skialpoch, prípadne na zadku… Ale už sme tých 6 kilometrov dobojovali v tom, čo sme aktuálne mali na sebe. Bez ujmy. Bol to dobrý výlet. Pestrý, výdatný, s pravou zimnou atmosférou, bohatý na krásne výhľady.
Snehu len tak akurát, lavínové nebezpečenstvo žiadne a počasie priaznivé :)
