Tma, blato, sneh ani hmla nie sú prekážkou. Vždy v nich objavím iný odtieň krásy. Tak tomu bolo aj v posledný novembrový víkend vo Veľkej Fatre.
To, že by som na prechod celej Veľkej Fatry, ak by som chcela ísť v pohodovom tempe, nebežecky, bez naháňačiek, potrebovala aspoň 4 dni, mi je jasné. S myšlienkou, že ju tento rok nestihnem prejsť celú naraz, som sa už zmierila. Nechávam to na ten ďalší. No stihla som si aspoň omrknúť cez leto niektoré jej časti smerom k Necpalskej doline a cez zimu zase smerom na Malinô Brdo. Porozprávam vám viac o tej zimnej časti.
Deň prvý – výstup k útulni pod Rakytovom
Na zimný výletný pochod sme sa vybrali v trojici. S veselými parťáčkami Maťou a Veronikou nás autobus „vypľul” v Liptovskej osade podvečer okolo pol 6. Zapli sme čelovky, dali uvítacie domáce a hor sa vyšľapať 7-kilometrový kopček so zhruba 600 výškovými. V prvom cieli nášho trojdenného lesného tripu nás čakala Útulňa Limba pod Rakytovom.
Výstup bol po miestnu horáreň úplne bezproblémový, no následne cesta „zblatovievala”, až tak 2 kilometre pre vrcholom to bol pravý novembrový hnilý les. No akonáhle sme prekročili určitú nadmorskú výšku, začali sa postupne objavovať poprašky snehu. To bolo radosti :) A kým sme po hodine a pol vyšli až hore k útulni, les zrazu dýchal zimnou atmosférou.
V diaľke sme tušili výhľad na Nízke Tatry a za oknami chaty útulné teplo sviečok a dačo chutné pod zub. Chatár nás už čakal a s ním aj miestna rozmaznaná mačička Lima. Zopár minút po nás prišla ešte jedna štvorčlenná česko-slovenská skupinka. Po lese sa mihali ich svetlá čeloviek a ozývali sa hlasy. Super. Dnes večer bude veselo.
A aj bolo. Človek si práve na takýchto miestach, odtrhnutých od civilizácie, niekde uprostred lesa uvedomí, ako málo stačí ku šťastiu. Mať sa kde zohriať, občerstviť a vymeniť si dojmy a zážitky s ľuďmi na podobnej dobrodružnej vlne. Realita môže na chvíľu ostať vonku za oknami, alebo ešte lepšie niekde v doline.
A my si môžeme užívať chvíľky spomínania na celoročné horské zážitky pri teplom čaji a polievke. Lima nám zatiaľ stráži topánky a oblečenie, sušiace sa pri kachliach a čaká za to nejakú dobrotku. Očividne už chytá vianočnú objemovku.
Samotná chata má jedinečnú atmoféru. Je to vlastne útulňa s pridanou hodnotou. Človek by čakal, že sa tu len niekde v kútiku stočí v spacáku a bude rád za kúsok strechy nad hlavou. No tuná majú tých kútikov viac. Taký, kde sa môžete s ostatnými veselo socializovať. Taký, kde sa pripravujú polievka či vajíčka. A potom aj tzv. „Vypi kútik”.
Boli by sme sa bavili ešte zopár hodín, ale chatová večierka o 10 bola neúprosná. Tak sme si hore rozložili spacáky a voľky-nevoľky sme skúsili ísť takto skoro spať s vierou, že ráno to veľmi oceníme.
Deň druhý – výstup na Rakytov, zostup na Smrekovicu a do Malinô Brdo
A veru, že áno. Spalo sa dokonale a celkom dlho. Okolo pol ôsmej ráno sme nabehli dole na praženicu s chlebom a čajom, osviežili si tváre v miestnom horskom potôčiku, spravili zo seba ľudí aspoň ako-tak a začali sme sa chystať. Nazuli sme nesmeky, teplé podkolienky, vytiahli paličky, nasadili ruksaky a hor sa na celodenný zimný pochod.
Ako prvé nás čakal výstup na zimný Rakytov (1567 m.n.m.) – najvyšší vrch liptovskej vetvy hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. V inom ročnom období ponúka kruhový výhľad na všetky pohoria navôkol. No nám dnes poskytol iba pravú zimnú atmosféru, okorenenú hmlou.
Tak sme si užili kríž pokrytý snehom a ľadom na jeho vrchole a pobrali sa ďalej smerom na Smrekovicu.
V tejto lokalite sa nachádzalo okrem rovnomenných vrchov (Malá a Veľká Smrekovica) aj viacero ubytovacích zriadení – pre milovníkov viachviezdičkového luxusu, atmosféry horských chatiek, ale i pre vojakov. Dobré vedieť. Dnes len obhliadka a niečo teplé k obedu. Ďalší rok toho využijeme viac.
Po ceste nás čakal ešte vrch Šiprúň, keďže však výhľady sa nečrtali žiadne, definitívne sme zmenili hrebeňovku na sedlovku :)
Užívali sme si to čaro stratenia sa v zimnom lese. Na stromy, ktoré sme pár krokov pred sebou ešte boli schopné vidieť. Zvyšok sme tušili v hmle.
No ako sme strácali výškové metre, postupne zima prechádzala späť do jesene a hádzala hnedo-žlté farby. No aj to malo v šere niečo do seba…
Posledná časť bola epická, zotmilo sa nám ešte pred schádzaním z vrcholu Malinô Brdo. Poslednú zhruba hodinku sme tak šli potme a užívali si tiché čaro lesa, osvetleného len našimi čelovkami. Cez rajón medveďov, značený ako „medvediu cestu” sme postupne klesali po kamenisto-bahnitej ceste smerom do Hrabova. Posledný úsek dole zjazdovkou. Blato-snehový podklad lákal k pádom, ale ustáli sme to. Mali sme za sebou cca 22 kilometrov s 1200 výškovými v pohodovom celodennom tempe. Ale v náročných podmienkach aj celkom stačilo.
V Hrabove nás už nečakala chata, ale apartmán. Na to, že sme niečo bookli len pár dní pred odchodom, sa nám ušiel ešte celkom luxus. Aspoň na naše horalské pomery. Apartmány Fatrapark boli rozľahlé, s pohodlnými posteľami, balkónom a mali sme tam všetko, čo sme potrebovali. A aj to, čo sme nepotrebovali :)
Deň tretí – výstup na Sidorovo
Na tretí deň nás ešte čakal výstup na vrch Sidorovo (1099 m.n.m.) nad Vlkolíncom. Pre ten sme sa definitívne rozhodli až večer predtým. V hre bol ešte Čebrať. Posedenie pri vínku a odporúčania tunajších v miestnej reštaurácii pomohli rozlúsknuť našu dilemu. Tentokrát to vyhralo Sidorovo.
Nachádza sa neďaleko Vlkolínca a poctivo stráži tento symbol slovenskej ľudovej architektúry.
Cez okolité lúky a lesy sa beháva jeden pretek zo seriálu Behaj lesmi. Človek sa tu zrazu ocitne na pomedzí medzi súčasnosťou a minulosťou, tradíciami a moderným svetom, pokojom a bežeckým ošiaľom. A tak som sa na chvíľu stratila v spomienkach, predtým než prišlo uvedomenie si veľkého prevýšenia.
Veru, bol to stupáčik za celý výlet najvýdatnejší. Zlaté trekingové paličky, inak by človek išiel v kombinácii strmák-blato štvornožky.
No a hore nás potešil nielen pekný výhľad ponad hmlu (konečne) na celú našu včerajšiu hrebeňovko-sedlovku, ale aj jeden milý oslávenec s rodinou, ktorý sa rozhodol vyniesť sem hore zákusky aj pre náhodných okoloidúcich turistov. Tak dík, punčáky nemávame v horách každý deň :)
Pod nami sa črtali mohutné kamenné steny, za ktorými som sa nakláňala azda až príliš. Aj môj mobil bol evidentne zvedavý, lebo zrazu vyskočil z vrecka a ja som len prekvapene sledovala jeho cestu dole skalami. Našťastie sa však zastavil na mieste, kde som ho ešte mohla ísť zachrániť. Tak všetko dobre dopadlo. Len ten punčák som zo stresu zjedla prirýchlo a ani som si ho nestihla vychutnať :)
Zo Sidorova sme už zostúpili priamo do Ružomberka na vlakovú stanicu. Dnes to nameralo 11 kilometrov a 900 výškových.
Bol to fajn horský štart zimy a adventu, ktorý hlásali borovicové vetvičky pripevnené na našich ruksakoch. Užili sme si takú pohodu, keď sme sa nikam nenáhlili, hlava a nohy splynuli v ničím nerušenej symbióze. Jedinou našou starosťou bolo chodiť, vydriapať sa niekam, na čase vôbec nezáležalo. Bolo to také oslobodzujúce. Ten pokoj. Niečo, čo v istom veku života začneme vyhľadávať. A už neprestaneme...
