Posledná januárová sobota. Vonku ešte šero. Teplejšie by bolo pod paplónom. Necelé dve stovky trailových nadšencov však už stoja na štarte náročných pretekov v rodisku významného národovca a kodifikátora slovenčiny. Práve meno Ľudovíta Štúra nesie toto bežecké podujatie s parametrami 51 kilometrov a 2 600 výškových metrov. Už po tretíkrát vybiehajú v ústrety výzvam, ktoré ponúka zimná príroda.
Ľudo ti nedovolí otočiť to
„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí." Týmto výrokom Ľudovíta Štúra uvádzajú organizátori na webe pretek. A ono to naozaj platí. Kto aspoň raz túto trasu bežal, potvrdí. Málokto by to otočil na Rokoši či Suchom vrchu, lebo by to naozaj nebolo ľahšie ako prísť do cieľa :)
Ľudova 50 je horský ultramaratón a turistický diaľkový pochod, ktorý prechádza okúzľujúcimi Strážovskými vrchmi. Začína symbolicky spred rodného domu tohto velikána, podľa ktorého je pretek pomenovaný. A Ľudo dúfa, že odkiaľ ráno vybehneš, tam sa poobede aj vrátiš. Po vlastných, živý, zdravý. Bude ťa tu čakať jeho kamenný zástupca. Socha, pri ktorej sa potom môžeš aj odfotiť. Ale aj živí ľudia plní nadšenia. Komunita trailových bežcov, ktorí čím sú unavenejší, tým sú šťastnejší :)
Prvých 10 kilometrov je na zobudenie
Ľudovu 50 štartujeme o 7 ráno. Slnko sa ešte nezobudilo. Ani my. Na štarte púšťajú všelijaké rockové vypaľovačky na nakopnutie. Čo nespraví hudba, napraví ďalších pár kilometrov. Už na Jankovom vŕšku máme po 3 kilometroch nastúpaných takmer 300 výškových. Stúpame ďalej na Holý vrch. 5. kilometer a pribudlo ďalších 200 výškových metrov. „Prečo si toto robím?” Ide mi v hlave. „Lebo chceš”, príde rýchla odpoveď.
Potom to začne byť chvíľami trochu vlnovkoidné a behateľné. Niekde okolo 10. kilometra nás čaká majestátny Uhrovecký hrad. A s ním aj prvá kontrola a občerstvovačky. Povzbudenia dobrovoľníkov, úsmevy, zakývanie do foťáku, komu už vytrávilo, hor sa dať raňajky číslo dva.
Je to lákavá ponuka, keďže tie prvé boli pre väčšinu z nás tak o 5 ráno… Ale strácať hneď na začiatku čas? Tam si daj Deli a oriešky z vesty. Zavelí moja tvrdá hlava. Tak dobre. Kapitulujem. Zapíjam to zázračným modrým nápojom, vďaka ktorému viem, že si pôjdem svoj vesmír aj ďalších 40 kilometrov :)
Ďalších 15 je na prežitie
Malá chvíľa roviny a nasleduje stúpanie cez Kňažinové lúky do sedla Rokoš. Nejako to neviem rozdýchať. Vlastne ma aj celkom ide šľak trafiť. Spolubežca, ktorý mi dáva rady, že by som mala dýchať nosom, odbijem, že to nič, ja to len tak prežívam :) No aj tak, keď konečne dobehnem (dobre, miestami som sa dobreže neplazila), mám pocit, že tento rok sa pán veľkomožný Rokoš zjavil akosi rýchlejšie. To bude tým, že máme o polmetra snehu menej. Či?
Na vlnách optimizmu sa vznášam nie dlho. Potom zbadám, čo nás čaká za zbeh. Toto bude pomalšie ako samotný výbeh. Toľko ľadu, že ani palice a nesmeky nezachránia. Niežeby sa ich niekomu chcelo nazúvať. Radšej si ich ponesieme niekde naspodu vesty až do cieľa. Zadok to istí. Tak ideme dobrých pár stoviek metrov akoby sme nevedeli ani chodiť. Každý kríček a strom na zachytenie a zabrzdenie je fajn. Keď sa konečne odvážime postaviť sa len na dve ako sa homo sapiens sapiens väčšinou ľúbi pohybovať, niektorým to dlho nevydrží… No pre technicky zdatných je to úsek, kde nám ujdú a už ich nedobehneme.
Na zhruba 20. kilometri vybieham na zasneženú lúku s výhľadom, ktorá mi ostala v pamäti spred dvoch rokov. Hromadne sme sa tu po prebrodení závejov kriesili čokoládami. Dnes sa nič také nekoná. Energetické dno neútočí, ani tu nikoho takého nestretávam. Vlastne som tu úplne sama. Tak si užívam ticho lesa, ktoré lieči. Potom ma prefacká vietor a vráti späť do reality, nech pokračujem. Ešte zhruba 4 kilometre a doplním palivo na chate.
Nasleduje prudší zbeh, na ktorom sa napriek opatrnosti vytriem. No nič sa nedeje, len som tak pozitívne naštvaná. Čo v konečnom dôsledku pomáha. Idem na adrenalíne. Keď zazriem vežičku pred sebou na kopci a viem, že za ňou už je chata pod Čiernym vrchom s občerstvovačkou, valím si to ako do cieľa so skupinkou chalanov, ktorí sa nechcú nechať zahanbiť.
Vnútri stretávam kamošov bežcov. Vymieňame si dojmy o tom, kto je viac hladný, kto sa koľkokrát strepal, koľkokrát opustil… No rovnako tak medzi dobrovoľníkmi sú známe tváre, nedá mi teda, aby som sa tu popri dopĺňaní paliva i chvíľu nezakecala. Ubehne dobrých 10 minút, ani neviem, ako. Ešte posledný chlebík s nátierkou, k tomu slaninka a kyslá uhorka. Plus sušienka na cestu… Vedela by som tu žrať piate cez deviate ešte ďalších 10 minút. No potom by som to v cieli ľutovala. Idem, vďaka, čaute.
„Už len jeden morda kopec a máme väčšinu z dnešných výškových zvládnutých. Čochvíľa tá dvetisícka padne,” povzbudzujeme sa so spolubežkyňou. V chate sme trochu vychladli, tak nám prvý kilometrík stúpania padne vhod. No potom už zase menej. Na Suchý vrch je to pekná makajda. Už nám nie je do reči. Sneh a ľad sa mieša s kopami lístia, občas cez cestu spadnutý strom. Pri zvukoch vetra a vŕzgajúcich stromov sa mi pripomenú zážitky z Pražskej stovky. Strach zo smrtonosných padajúcich borovíc vo mne trvalo zarezonoval. No tu našťastie žiadne nie sú. Tieto listnaté stromčeky vyzerajú mať hrubý koreň. Upokojujem sa. No stačilo, poďme radšej baviť hlavu nejakými primitívnymi hrami, aby to rýchlejšie ubiehalo. Tak si počítam najprv 30, potom 40 a nakoniec 50 krokov, niekedy pridám ešte 5 bonusových akoby ma to malo spasiť. A až potom zdvihnem hlavu.
Druhá polovica sú stíhacie preteky
Malo to niečo do seba, nejako som si ušetrila sily, čo som potom plne zúžitkovala, keď nastal vlnovkoidný behateľný terén, roviny a nakoniec široký rýchly zbeh na Kajtárové. Tu sa vo mne znova raz prebúdza cestná vytrvalkyňa. Tempo 4:20. Ani neviem, ako, ale užívam si to. Síce sneh vystriedalo kvalitné blatko, ale zatiaľ neprekáža. Na druhej občerstvovačke už sa nezdržiavam až tak dlho. Aj napriek tomu, že tu majú azda všetko a s osadenstvom je sranda. Možno preto, že je vonku. Tak len doplním fľašky do vesty, zobnem nejakú čarovnú sladko-slano-kyslo-sladkú kombináciu, odolám ponuke kamaráta na odvoz odtiaľto domov. Čo si. Nie. Práve sa mi začalo najlepšie bežať.
S úsmevom sa rozlúčim, už začínam vyzerať ako typický pacient, ktorému šľapú endorfíny, a vybieham doraziť tých cca 14 kilometrov do cieľa Ľudovej 50. Príde mi to zrazu strašne málo. Bavíme sa o tom aj s ďalšími dvoma spolubežcami. No tak po kilometri a pol tiahleho stúpania sa nám zase raz prestáva chcieť. Tak sa chvíľu vykecávame. O tom, aké výzvy nás tento rok ešte čakajú a čo je najväčšia motivácia v cieli. Jedlo, pivo, stretnutie s blízkymi… Keď sa trať trochu vyrovná, znova ostávam sama. Zase prišiel taký ten flow, že len bežím a bežím. Ide to samé. Postupne naberám chalanov, ktorí to prepálili. Občas sa aj sami prihovoria, priznajú, povzbudia. No väčšinou už na moje slová nereagujú. Možno ich aj trochu seriem. Premotivovaná baba, čo ich obieha.
Nachádzam sa niekde v lokalite Zlatné. Aj by to tu bolo rýchle, ale začínajú blatové kúpele, kde ľahko necháš topánku aj dve. Alebo hodíš držku. Neva. Takéto finiše majú grády. Stretneme sa dvaja na podobnej vlne. „By som si s niekým ešte zapretekal na záver,” prihovorí sa mi jeden bežec, ktorému ešte fajn idú nohy aj ústa. Tak tomu spoločne vytneme a popritom načneme zopár tém. Jednou z nich je aj zamyslenie sa nad tým, že by sme to mohli skúsiť dať pod 7 hodín. Vyzerá to nádejne…
Posledné tri kilometre som zase raz sama. Už pomaly cítim, že dochádzajú cukry. No aj tak valím. Cítim, že keby zastavím, vypne ma. Posledná dlhá lúka. Predo mnou ešte jeden - dvaja bežci. Ale všetci už ideme len tak silou zotrvačnosti. Náhodnému pozorovateľovi sa to môže javiť trochu ako zombie apokalypsa alebo živí mŕtvi. Zadrbaní od blata až za ušami tušíme ešte pole ako čerešničku na záver. Odpočítavam posledný kilometer a pol. Brodiac sa cez to najväčšie bahnisko. Uvítala by som sedemmíľové boty, nanešťastie mám len sedemkilové. Trochu sa trápim a pripadám si neobratne. No dočkám sa asfaltu a som späť v Uhrovci. Nebohý Ľudo nás už všetkých netrpezlivo očakáva v cieli. Ale netrep, Monika, vidno, že už ti úplne došli cukry…
Ešte treba zvládnuť jeden mini kopček. Blato z topánok lieta na všetky strany. Posledný zbeh, potom okolo kostola. Tu sa už mihajú dobehnuvší a navigujú nás, ktorým prestáva fungovať hlava. Následne dva razy dole schodmi, čo mi teda vôbec nejde, ale zrovnám ešte nohy i morálku a skúsim tých posledných 100 metrov do cieľa šprintovať. Ľudia sú úžasní, atmosféra a pocity v cieli také, že sa nemožno neusmiať. Neobjať kamošov. Netešiť sa spolu ako malé deti. A potom si sadnúť hneď na prvé miesto, ktoré sa naskytne. Do blata. A je to tak strašne jedno. Nejaká dobrá dušička podá čajík, ďalšia keksík. Kamoši sa čosi pýtajú. No hlava je prázdna ako vypitý sud. Hovorím im, počkajte, teraz to asi chvíľu nepôjde. O pár minút príde diplom, odznačík i buffka. Jéj, ďakujem pekne. Méta 7 hodín nakoniec nepadla. O minútu a pol som to niekde preondiela :) Vyšli z toho zemiačiky v ženskej kategórii. No nič nemrzí, len teší. Na tieto traily chodím hľadať slobodu, ľudskosť, spontánnosť, jednoduchosť, ktorá sa nám čím ďalej, tým viac vystráca. No a dnes to bola presne takáto parádna jazda, na ktorej som stihla i zažila všetko, čo som chcela. Znova mi raz stačil ku šťastiu ten pocit, že pár hodín riešim len prežitie v teréne. A teraz hor sa dojesť a socializovať dnuka s ostatnými bežcami, aby sme zistili, či aj oni to majú tak :)
Nie je to len o behaní, pomôcť treba tiež
No a aby som nezabudla, nie je to len o behaní pre seba a svoje pocity, prípadne motivácii ostatných. Pri organizácii takýchto podujatí sa dá aj krásne pomôcť druhým ľuďom, ktorí musia deň čo deň riešiť, ako prežiť. A nie z toho dôvodu, že by behali extrémy ako my. Ale preto, že sú sociálne slabší a ich prostriedky im nepokryjú ani základné ľudské potreby. Organizátori sa preto tento rok rozhodli založiť tzv. Ľudovu zbierku na podporu takýmto ľuďom. Pomôcť ju podporiť môžete aj vy na tomto linku.
Vrelá vďaka vám, dobehania a ďalších dobrodružstiev, ktoré napĺňajú, priatelia :)
