Manifestus (Dokázaný)
Verím ERNSTOVI JÜNGEROVI (*1895/†1998). Spis je esejou napísanou na troskách Nemecka, vyšla roku 1951. Autor je mnohokrát ranený veterán 1x svetovej vojny, jeho podobenstvo Na mramorových útesoch jedným z mála domácich útokov na nacizmus (pod pseudonymom Nigromontanus tu ako múdry pustovník vystupuje MARTIN HEIDEGGER), jeho Mier sa považuje za program organizátorov neúspešného atentátu na Hitlera, odpoveďou režimu na jeho činnosť bolo nasadenie jeho neplnoletého syna (padol veľmi skoro). Možno, že na autorovi skutočne nezáleží a skutočným tvorcom diela je situácia, ako tvrdia mnohí. Mne o autora ide. Nie tak v literatúre „mýtickej“, ktorej cieľom je rozprávať (fiktívny) príbeh – bájiť. Ani nie v literatúre „logickej“, školskej – vyvodzujúcej, počítajúcej. Áno však v literatúre, ktorú som si nazval „mystická“. To sú knihy, ktoré vyzývajú, chcú strhnúť – zasvätiť. Nie nutne nábožensky. A ak povedal SENECA, že nepíše tak ako žije on, ale ako sa žiť má, príliš sa mi ho čítať nechce. A možno sa (čistá logika) prikloním skôr k evanjeliám než k NIETSZCHEMU. Pretože napísať napríklad: „Kto nezabehne 100m pod 10sekúnd nemá právo nazývať sa človekom“, dokážem i ja. Chcem „mystiku“ dokázanú príkladom. ERNST JUNGER moje kritérium spĺňa. A rozmýšľam nad tým, či som rád.
Lesy a diaľnice
Výbušným poetickým jazykom je v eseji každý postavený pred vyostrenú voľbu. Žiť v akomkoľvek spoločenstve (obraz diaľnice) znamená plniť jeho objednávky. Sterilne, bez osobného nasadenia, v rukaviciach alebo (prichádza obraz lesa) naholo a s vlastnými odtlačkami prstov. Nestojím síce pred mocou, ktorá by ma nútila robiť a podpisovať, v čo neverím (a preto je autorove „buď – alebo“ dnes tak rozostrené). Diaľnica je ako počasie, je historická. Les má byť nad časom (miestom ne-času). Bolo mi pôžitkom zobrať metaforu vážne a ponoriť sa do knihy v naozajstnom lese. Bukovom. Rozhliadať sa (stromy a ticho/šum/spev) a v pozadí počuť hrmieť autá, vedieť o dedinských škriepkach, preglgnúť chuť na zmrzlinu (pokladňa práve škrípe nad nedeľnou uzávierkou). Les (pokoj, sila, radosť?) je vraj pod každou diaľnicou, v každom páre rúk. Nie ústranie (kto nepracuje nech neje), len úmysel, aby sa mi ten čin podobal. Nechať v krokoch svoju tvár.
Menšiny
Chôdza lesom je životný program pre každého, ale skutočne schopným (povolaným) je vraj iba každý stý. Osobne sa mi zdá v prípade voľby idea (bolesť) alebo pohoda (pohoda) aj toto číslo nadnesené (počty disidentov na Slovensku?). Vysoko deštrukčnému potenciálu skupinky verím (skupinky „chodcov“ sú hlavnými hrdinami vedeckých i politických revolúcií).
A moji československí lesní chodci – Hrdinové.cz
