Sandy Beach udivuje ideológia (dnes v stvárnení kultúry konformity) viac než bytie, podlahu a posteľ zasypala fotografiami veľkozhromaždení nacistov, premieta si filmy Lennie Riefenstahl, spomaľuje dych a zrýchľuje tep nad diktátorským pátosom šéfa Slovenska päťdesiatych rokov Viliama Širokého. Nad jeho fotografiou sa jej roztancuje žalúdok, načúva jeho rachotiacemu hlasu na IX. Zjazde KSS (1950), kde jeho agresiu voči Husákovi odhlasujú aj tí, ktorí podľa stanov strany zla ani na hlasovanie nemajú nárok. Husák trčí desať rokov v base. A ako jeden z mála vydrží a odmietne priznanie. Desať rokov. Desať rokov dozadu Sandy Beach nevedela ani to, čo je punkrock. V čom je fascinus masy?
Tatarkova reakcia na „tání“ po Chruščovovom prejave na XX. Zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (1956) je Démon súhlasu – fantastický traktát z konca stalinistickej epochy. Vychádza v týždenníku Kultúrny život v tom istom roku, paralelne s konaním pamätného II. Zjazdu Zväzu československých spisovateľov. Václav Havel túto alegóriu v neskôr napísanom predhovore charakterizuje ako výkrik prozření, ktorý sa do augusta 1968 etabloval takmer ako žáner, ktorým sa intelektuáli zapojení do politického svinstva päťdesiatych rokov vyzliekajú z bahna stalinizmu a stávajú sa hlavnými aktérmi reformného hnutia, ktoré viedlo k pražskej jari.
Je síce pravdou, že Démon súhlasu je otvorený vetou „Stroskotal som“, Tatarku však nie je možné identifikovať s tzv. „kohoutovskou generací“ (podľa Pavla Kohouta), ktorej adolescentní mladíci sfanatizovaný vojnou ťapkali popravám a režírovaniu výletov do uránových baní. Sandy Beach je nepriateľ tetovania (chráni nahé a čisté), ale už len kvôli päťdesiatym rokom by si nechala vyklincovať verše Jana Zahradníčka (Znamení moci): Nebyli studení a nebyli horcí_Odporná příchuť vlažnosti nutila Boží ústa_s hněvem je vyplivovat_do stále větší opuštěnosti . Z kohoutovské generace to najďalej dotiahol Kundera, ktorý vraj „udával“ v r. 1950, jeho Démon súhlasu sa volá Žert, vychádza o deväť rokov neskôr (1967) a, úprimne, ide o triedu lepšie čítanie (de gustibus non est disputandum). Späť – Tatarka nepatrí k tejto generácii a to je závažné: nielen kvôli odlišnosti slovenského prostredia, ale pretože vstupuje do KSS až ako tridsiatnik s vypuknutím SNP a so zložitejším ideovým vývinom (predsa len bol chlapčisko z katolíckeho Považia). Dá sa súhlasiť s tým, že Démon súhlasu je zrieknutie sa perspektívy marxizmu-leninizmu, nesúce sa v tendencii ideologickej krízy, ktorú Chruščev spustil a nedokázal ju, aj napriek pokusom o jej premenu, zastaviť, a ktorú zavŕšil nástup Brežneva v r. 1964. Základné motívy Démona:
1.Konformita. Z východiska „svätého presvedčenia" prijal hrdina Valizlosť Mataj nepredpokladané obvinenia z buržoázneho nacionalizmu a uznal svoju vinu na verejnosti i pred rodinou. Záver, že „väčšina súčasníkov myslí cudzím mozgom,“ je krikom proti totálnej poslušnosti intelektuálov vo verejnom priestore.
2.Pokrytectvo. Sväté presvedčenie avšak stratilo na dôveryhodnosti. Sandy zvykne načúvať klepom v kníhkupectách - a raz sa k nej dostal komentár o chechote nacistických dôstojníkov nad Mein Kampf a ich priznávanie, že to vlastne nikdy nečítali. Kto potvrdí klep? Aj tu je prskanie zababušené v súkromí a v poldeci, čo je zhrnuté do (neskôr často opakovanej) metafory o žvástoch: „fialkách, ktoré nevoňajú“.
3.Subordinácia. Hromženie nad podriadení zmyslu a obsahu literatúry teórii ideologickým tézam. Ak v 40. rokoch kritizoval empirické „sociologické zápisky“ realistov (fakty, fakty, fakty predsa nesúvisia s umeleckým zážitkom), Démon súhlasu je odmietnutie opačného extrému (kecy, kecy, kecy Hečkovej Drevenej dediny), ktorí je pretiahnutý aj za hranice textu, k činnosti pánov intelektuálov, ktorí do krvi „schôdzujú“ a kašľú na dianie na povrchu zemskom:
„Keď nediskutujem, trýznim sa, choriem, meriem. Musím vám povedať, že sa stal zo mna maniak, maniak táravý, diskusný, zovšeobecňujúci, maniak zásadový, zjazdový. Odkedy mi mozog začal aplikovať citáty, tézy tých druhých, odkedy začal fungovať nezávisle na svojom majiteľovi, akože na mne, nezávisle na skutočnosti, vie ho zaujať nie človek, ľudia, príroda, ale iba diskusia.“
A tak sa stalo, že Sandy Beach dohodila Dominika Tatarku sociálnemu psychológovi Stanley Milgramovi. Ten v nadväznosti na udalosti okolo procesu s Adolfom Eichmannom (1961) začína experimentálne skúmať fenomén poslušnosti. Končíme skepticky a prekvapujúco. Je viac motívov k ubližovaniu než rozkoš a posratosť:
„Po skúmaní stoviek osôb podriaďujícich sa autorite v našich experimentoch musím konštatovať, že Arendtovej koncept banality zla je k pravde bližšie, než sa odvažujeme si to priznať. Bežný človek pácha utrpenie zo zmyslu pre poslušnosť, dojmu osobnej povinnosti, a vonkoncom nie z vrodených agresívnych sklonov."
