O deň neskôr si púšťam film Krížnik Potemkin (rok výroby 1925) z prakráľogénia sovietskeho filmu - Sergeja Eisensteina. Mocný Roger Ebert recenzoval Potemkina v roku 1998 (starý film nie je starý chlieb, film má kontakty s anjelmi, a občas sa, ako antický hrdina, stane nesmrteľným). Echt sa ma dotklo, keď utrúsil, že slávna filmová scéna Masakru na schodoch Odesy sa opakovaním dostala medzi populárne historické obrazy faktu.
V Odese sa tieto schody fakticky nachádzajú.
Ich názov bol do prevratu Potemkinove schody. Len ten masaker je Eisensteinovou alúziou na podobný incident v Baku..
Dovŕšenie konca nevinnosti môjho vzťahu s "prameňmi poznania" prišlo na prednáške o ruskej revolúcii, kde boli Eisensteinom zaranžované scény opäť obvinené z toho, že ich sila si vydobila miesto vo historických knihách. Reč sa točila okolo mýtického Bodu VOSR - Dobytia Zimného Paláca 25. októbra 1917 (7.novembra v našom kalendári). Dnes je zrejmé, že boľševici prišli v noci a niet obrazových materiálov dobytia. Existuje však Eisensteinov film Október, natočený k príležitosti 10. výročia VOSR s úmyslom vyvolať z pamäti tieto udalosti a vytvoriť filmový mýtus založenia.
Opakovanie sa zdá byť skôr matka pravdivostnej hodnoty, než múdrosti.
Nechcem však spustiť krik typu: "Komanči sú z definície klamári, díleri spoločenských halucinogénov, šíritelia nenávisti, špecialisti v obore závisti a znásilňovania," do nekonečna a ešte ďalej. Tieto príbehy už boli povedané.
Ide tu o pikantnejšiu záležitosť. Totižto o hranice reality, ktorých spytovanie môže spôsobiť paranoidný stav.
Eisenstein nie je autor klamstva.
Eisenstein je tvorca mýtu založenia.
A mýtus nie je synonymom lži.
Transportuj sa na chvíľu do sféry rodiny, ktorá patrí medzi tie najintímnejšie, najteplejšie a najtemnejšie zákutia ľudskej skúsenosti.
Polož vedľa seba spomienky z Tvojho detstva a Eisensteinove mýtické spomienky detstva Sovietskeho Zväzu. A pozvi k tejto surrealistickej konfrontácii psychológa.
Nech je to hocikto, ale sám veľký Jean Piaget. A aj ten začne spomínať na detstvo, zatvára oči a do detailu vidí, ako bol ako dvojročný chlapec takmer unesený.Šok, malá trauma, šťastná záchrana. A milión a jeden krát si celá rodina túto príhodu opakovala. Piaget však zistil, že jeho spomienka sa nezakladá na faktoch. A predsa, keď zavrie oči má túto skúsenosť vypálenú v svojej vizuálnej pamäti. Vidí, cíti, počuje a vonia udalosť, ktorá sa nestala.
Ale!
Neupevňoval mu tento detský mýtus dlhodobo upevňovala vzťah s rodným hniezdom?
Tak, že bol tento dobrodružný príbeh malého Jeana opakovaný pri každom rodinnom stretnutí?
Z detského mýtu kypia emocionálne pramene, ktoré rozostrujú hranice medzi faktom a fantáziou.
Obnovujú identitu.
Občerstvujú impulzivitu.
Vytvárajú imunitu.
O tento dotyk s mýtickou minulosťou ide v Potemkinovi a ide oň ide napríklad na oslave dedkových narodením.
Tým netvrdím, že Svätopluk patrí na Bratislavský hrad. Netvrdím, že máme veriť a hrdiť sa mýtickým obrazom Slovákov ako lacnej pracovnej sily, ktorá hrdľačila na promenádach Budapešti či kopala pražské metro.
Máme na lepšie mýty (Čo Slovák to Work&Travel?).
Som presvedčený, že pestovanie primeraných osobných-rodinných-aj-spoločenských mýtov je dôležitejšie ako starostlivosť o akéhokoľvek domáceho miláčika.
A ešte dôležitejšie je doplňiť všadeprítomné Leninov imperatív (Učiť sa!) skepsou.
O pamäti aj o médiách: pochybovať, pochybovať, pochybovať!
