Carl Schorske svojou knihou Fin-de-siecle Vienna obrátil pozornosť exegétov 20. Storočia do Strednej Európy. Tento priestor bol v Povojnových rokoch ignorovaný ako Zapadákov. Stredozem bola braná ako dozvuky vibrácií Londýna, Paríža a Berlína. Schorske svojím hitom, ktorý získal Pulitzerovku v 1981 a vyšiel v češtine v r. 2000, postavil Viedeň do centra svetového diania, spojil politiku s psychoanalýzou a vysvetlil dekadentný rok 1900 s menami formátu Kraus, Klimt, Musil, Cannetti, Wittgenstein, Freud, Schönberg, Otto Wagner, Schiele, Wittek či Broch. Viedeň síce nebola hniezdom pre avantgardu – Gustáv Klimt bol viac konkurent než vyvrheľ; secesia mala od začiatku súhlas panovníka a jeden z jej patrónov bol osemdesiatpäťročný Rudolf von Alt. Avšak bolo to hniezdo rozkladu.
Konkétne, jedna z kapitol je venovaná rozkladu liberálnej politiky. Teda, politike vecného, kde vecnosť a úvaha boli jedinou metódou presadzovania programu. Nebudeme predsa po sebe ziapať. Osvietenské vládnutie však nemalo dôveryhodnosť, chýbala mu datívová výplň. Komu mala vecnosť Viedenských elít čo povedať?
Nič národnostným menšinám, nič nacionalistom, nič proletariátu, nič obyčajným židom, nič katolíkom. Rozum síce velil k rovnosti a rovnosť (politických práv, teda všeobecného volebného práva) podrezala žily rozumu.
Ráció prevalcovala masová sakralita pod vedením nového živočíšneho druhu lídrov. Menovite a viedeňsky najmä zakladateľ pangermanizmu rytier Georg von Schönerer (1842-1921), zakladateľ kresťanského socializmu Karl Lueger (1844-1910) a zakladateľ sionizmu Theodor Herzl (1860-1904). Všetci traja dokázali bulvarizovať politikum, otvoriť dvere pre človeka z ľudu, ktorý nie je síce schopný sledovať argument, ale má moc vydupať si svoje. Boli to noví vodcovia, ktorí už neapelovali na logiku, kalkul, predvídavosť a dohodu. Vodcovia, ktorí sa obrátili na cit a očarovali publikum svojím vnútrom, svojou osobnosťou, svojím šarmom. Príkladom novej politiky nech je negativista Schönerer. Negativista, pretože búril študentov a vidiečanov proti Slovanom, proti katolíkom, proti Habsburgom, proti Židom. V politike argumentu by bolo smiešne vystúpiť s detskou zapamätateľnou veršovačkou typu Čistotou k jednote! Preč od Ríma!. Avšak šepká sa, že Hitler mal tieto šibolety nad posteľou. V politike argumentu by bolo zavrhnutiahodné fyzicky napadnúť tlač, čo bola ďalšia z Schönererových vylomením roku 1888 – terčom bol liberálny Neues Wiener Tagblatt a jeho židovský šéfredaktor Moritz Szeps. Čo ďalej? Argumenty o zdravom tele, vzduchu a výžive. Agrárne záujmy. Pocity germánskej hrdosti skombinované s pohanskou nostalgiou, ktorá ho priviedla k novému roku nula, ktorý umiestnil 113 rokov pred Krista, do okamžiku prvého víťazstva Teutónov nad Rimanmi.
Útoky na novinárov, úteky do stredoveku a od vecnosti sú pod Stredoeurópskym Slnkom už vyše storočie. Carl Schorske veľmi dobre vedel, že Hitler bol odchovaný Viedňou, že obdivoval Schönerera aj starostu Luegera. Pálivou a kontrahistorickou otázkou je alternatíva. Bolo možné presvedčiť masu a pritom mať v programe dlhodobé riešenie: napríklad v otázke spolužitia menšín???
