Zodpovednosť sa nosila minulú sezónu. O spoločenský komentár sa pokúšala ešte aj komédia Up in the Air, nehovoriac o kritickom anti-rasistickom ostni Precious, ekologizme o Avatara, o tom, že najlepším filmom bol vojnový Hurt Locker.
Dnes je tu King's speech a v ňom privátny kinosál britskej kráľovskej rodiny. Chýli sa ku koncu 30-tych rokov, na plátne reční Adolf Hitler. Hlavný protagonista príbehu, kráľ Juraj VI. (Colin Firth), konštatuje: hoci mu ako správny medzivojnový Brit nerozumiem ani ň, som dojatý jeho rétorickými schopnosťami.
Viola, a zápletkou sa stáva prekonanie rečovej vady prvého muža Commonwealthu. Je vykreslená síce s bravúrnou brisknosťou, ale limitovaná na perspektívu súkromia rodiny. Je tu reťaz originálne komických scén s terapeutom, ktorý naučí kráľa uvoľniť sa spevom a nadávkami. Komiku strieda trápnosť. Naraz sme v koži kráľa, ktorí je nielen nahý ale aj zbitý pohľadmi, očakávaním, výsmechom za rečovú vadu.
Pozoruhudné sú najmä kvôli úvodné a záverečné oznamy o pravde filmu. Áno, dozvedáme sa, že je podľa skutočných udalostí. Áno, skvelý terapeut bol nakoniec povýšený do rytierskeho stavu a hlas kráľa sa stal vzpruhou odporu. Ale takmer neviditeľná pravda je aj to, že vyvrcholenie filmu je kráľova reč, ktorou vyhlásuje vojnu nacistickému Nemecku. Divák sa má cítiť happy v okamžiku začiatku najtragickejších udalostí minimálne storočia? Aj keď išlo o spravodlivú vojnu?
Toto pripomína podobne komornú Vojnu Charlieho Wilsona, taktiež od Brita Mike Nichols-a. Ale ten aspoň na záver vložil mrazivú poznámku o záverečnom fiasku Američanov v Afganistane v 1990. A sú tu odkazy na ďalších britských dramatikov: aristokratický Peter Morgan, mozartový Peter Shaffer, shakespearovský Tom Stoppard. Na záver, je tu príbuzenstvo aj s ďalšími ocenenými filmami roka. Všetko v mierke intímneho vzťahu. Je tu príbeh o zrade v Sociálnej sieti, je tu démon detstva Čiernej Labute, je tu otcovský komplex zo Skutočnej guráže.
Ak máš štipku historického vedomia, je to dôvod k znepokojeniu.
