Mesto v prítmí. Tak akurát. Aby som nevidela do ďiaľky. Stačí cítiť. Suchá zima, tak čím sa budeme ohadzovať deti ? Ajáj.
Premýšľajúc, zbierajúc popadané šišky zo stromov, narúšajúc tak veveričkám ich pravidelnú životosprávu.
Sledujúc kamene v Toryse, a holuby na tých kameňoch, ktorí akoby sa bavili na chudákovi káčerovi, ktorého odnáša vodopád priamo medzi fľašky od čuča...kým bezmocne trepoce krídlami, oni sa už vznášajú k najbližšiemu odpadkovému košu, aby tam prekutali najnovší vhodený sáčok..ten môj, od rožka !
Bezdomovec znechutene (a nechutne) cmukne, došiel chlast. Možno vnímam len vlastné cítenie. Možno je celkom iný. Zaiste má rodinu, možno ich má aj rád. Bude mať kde večer zložiť hlavu ? Možno aj on je ako ten káčer...
Vážení, ľudia sú ako kačky. Niektorí. Často ich pozorujem. Možno sa ich život zdá byť jednotvárnym a až príliš jednoduchým, v skutočnosti mi veľmi pripomínajú život človeka. Veľakrát nemajú čo do zobáka. Býva im zima, aj horúco. Majú svoje rodiny. No je niečo, čo ma na nich obzvlášť fascinuje. Boje.
Minule som sa pristavila na moste, smerom do knižnice. Bola riadna kosa, mala som chrípku a dýchala som cez uši, ale toto ma proste oslovilo. Káčer (spomínaný vyššie) plával proti prúdu.
Neustále dennodenné boje, ktoré človek zvádza, to je to plávanie, veslovanie životom. To, ako káčer pláva proti prúdu, ma usvedčilo behom jednej minúty, ako sa ja častokrát vzdám, celkom ľahko, bez boja. Hambila som sa. On bojoval zo všetkých síl, aby ho vietor, silný prúd a chechtajúce sa holuby nepokorili natoľko, aby sa jednoducho vzdal. Bojoval, až kým nepreplával hodnú diaľku, kým sa konečne vyhol silnému prúdu.
Ozvalo sa len radostné zagáganie (či ako to robia kačice?:).
Pierka lietali kade tade, ako tie naše vrásky na čele, ale on to dokázal. Tak teda, preto dnešný článok venujem kačkám. Kač.
