Spomenula som si na život. Na Tvoju tvár, na tie divné raňajky u Tiffanyho, na zlú akustiku pocitov plných Teba. Schémy našich rozhovorov, nepísané texty, otázky bez odpovedí.
Premýšľala som, len tak striedmo, veď už na tom nezáleží, mne nezáleží. Či by sa niečo zmenilo, keby sa čas vrátil, riadne dozadu, postavil ma pred hotovú vec, a dal mi znova možnosť. Čo by bolo iné ? A ja ? Bola by som iná ?
Neviem, čo by som ti po dvoch rokoch odpovedala. Asi by som nevravela. Nič. Hlúpe ticho by sa vkradlo medzi nás, vpilo by sa do pohľadov, možno by sa aj plakalo, ak by si povolil, ty tvrdý múr...
V skrytosti, v utajení pred svetom, i pred Tebou, som v sebe objavovala množstvo farebných tónov, čo ma k Tebe lákali, ako včelu na med, tak veľmi, až si sa vo mne stratil, stratil navždy. Odpusť mi to.
Viem, veril si mi. Vravieval si, že nepatrím do toho šedého davu, čo práši chodníky jedným a tým istým názorom na život, na vlastný postoj k životu. Vravel si, že som výnimočná, a mám sa ako výnimočná správať. Zakopané talenty, nevybúrená mladosť, skrytý rozum. Ľutovala som sa, máš pravdu, od toho si bol Ty, aby si ma nakopol. Vždy si to robil. I keď som nechcela, aj keď som papuľovala, stál si hneď za mnou, a díval sa ako rastiem.
Muž ma ešte nikdy neprirovnal k vode. Je tak obyčajná, no predsa sa bez nej nedá žiť. Čítam si staré veci na mobile, na papieri, kade-tade, a vidím ťa tu, aj tu, všade si, si súčasťou. Viem, mal si pravdu, nebudem už achkať. Už stačilo.
Tak idem do toho!
Už nezaváham.
Už neujdem. Už neujdem pred životom. Za celý život som sa nautekala až až. Je čas zostať, a byť výnimočnou...
(Tmg, hermanito...)
