Tak, trošku ma striaslo, keď to v novinách vyškerená redaktorka asi tretí krát zopakovala, ako keby sa nechumelilo (a pritom sa chumelilo, veľmi!), a potom sa spustila veselá zvučka, asi na ukľudnenie.
Neverím na také bláboly. Neverím na piatok 13.teho. Ani na čierne mačky. Ani na potieranie sa cesnakom pri štedrom stole. Ani na nič podobné.
Ale naozaj som si predstavila, že kebyže nakoniec fakt prišiel, teraz, teraz hneď. Koniec sveta, svetový koniec. Slečny v bikinách by už asi nekričali "svetový mier!" ale ochraňovali si silikónové časti tela pred rútiacim sa koncom (nikto im totiž nepovedal, že slovo "koniec" nie je hmatateľné teleso). Ochrancovia zvierat by asi pustili čivavy z rúk, a hľadali útočisko pre samých seba, čo tam po psoch. A tí bohatí by vzali napráskané rupsaky ťažkých bankoviek na plecia, a nastúpili na nejakú nepotopiteľnú loď. (viď Titanic). Koniec by prichádzal, ale za peniaze by sa snáď dal kúpiť večný život, tam u svätého Petra pri bráne. Tí chudobní by možno vydýchli, že ich konečne čaká pokoj. Už nie bolesť, chlad, ani hlad, smäd...
Kto z nás by myslel v tej chvíli na iných, nie na seba ? A kto by sa modlil, vtedy v poslednej chvíli ?
Uvedomila som si, že som vôbec nestihla byť dobrá, ani poslušná, nestihla som myslieť na tích vedľa mňa, boli tak blízko, no vnímala som len vlastné problémy. Že som vôbec nestihla byť iná, byť výnimočná, že som vôbec nežila s myšlienkou na smrť. Koho z nás sa týka smrť ? Každého, ale nikto si to neuvedomí, kým ju nemá na dosah. Kto z nás by si povedal, že tento život stál za to ? Že som vykonal veci, za ktoré sa nemusím hambiť, alebo sa skrývať ?
"Bože, ešte nemôže byť koniec sveta, ešte som nestihla byť ani trochu normálna!" kričala som do bielych vločiek, od ktorých sa mi kučeraveli vlasy, a mávala som bielymi rukavicami do oblakov, aby ma zbadal...
Chcela by som ešte toľko spraviť. Neprehliadať životné šance, nepremrhať každý deň, žiť s myšlienkou že áno, že toto môže byť ten posledný deň. Chcela by som tu byť pre iních, myslieť na nich, milovať ich, smiať sa s nimi, aj plakať...a raz prísť tam hore - pripravená.
Najúžasnejšie na tom je, že kým som ja takto písala, ten hurikán za oknom sa konečne ukľudnil, nebo sa vyjasnilo, a prestal padať polystyrén z neba. Ale je fajn si občas uvedomiť, ako človek žije, a čo sa dá ešte napraviť, zmeniť. Skôr ako príde koniec. Skôr ako to príde, chystám sa urobiť ešte veľmi veľa vecí...tých dobrých, snáď raz vykryjú tie zlé.
Je super začať odznova :) Chcieť začať, je fajn! :)
