Sedím si tu, na svadbe, opitá ako na každej oslave, a si posledný na koho by som chcela myslieť, pretože by si sa ako vždy zahral na dospelejšieho (ty malé trdlo), a rozumnejšieho (nie, niesi, nebudeš, nie!), a hlavne triezvejšieho (na to argument nemám, lebo ty si!), skrátka by si predo mňa predstúpil, pozrel sa mi až do hĺbky nedohľadna, prefackal ma a prízvukoval mi, aby som sa okamžite prebrala z alkoholického absťáku, a dala sa hned dokopy. Ale vieš čo ? To len ja tak premýšľam, úplne neprítomne, sedím tu (ešte stále), málo vnímam okolie, a myslím na teba, malý darebák, že nevieš tancovať.
Nie, niežeby som chcela, ale v opilosti sa asi otvára aj to najchladnejšie srdce, zmysly pre spomienky a tajné nesplnené priania, túžby vysokého kalibru, hlúposti !
Nie, neželám si vrátiť čas, takto je to dobré. Takto-nijako. Chcela by som tancovať až do snenia, až do úplnej nemoty, anjely by sa zo mňa smiali, a ja by som sa smiala tiež, a život by bol ružový zajačik, ako v tej knihe o utópii. Sladká vymyslená bublina. Prásk! Bolia ma oči, možno od tej dúhy, prehnanej dúhy zázrakov plných Teba.
Víno plné pravdy, dnes asi nezaspím. Už je 12 a redový v plnom prúde, vytancujem si novú fľašku, a tri pľuzgiere od mizerného podpätku. Ten chlapík (či skôr mladík) v kroji na mňa žmurkne. Víno zmiešané s koláčom a syrovou tyčinkou sa vo mne obracia, pridám tempo. Dlhé spotené vlasy prehodm z pleca na pleco, tak ako problémy a odmietnutia čo zažívam počas života, zatváram oči a nechám sa unášať melódiou posledných tónov slobody nevesty. Pripadám si akoby som jej závidela, ten jej pohľad cez celú sálu, neusmeje sa kým ho očami nenájde. Jemu patriaca. Manželstvo nie je jednoduché, rovnako ako ostatné dôležité veci, nemôže byť ľahké. Ale predsa som jej v kútiku duše závidela ...
Občas to bolí tak, akoby čosi tvrdé, ostré a zároveň tupé prerazilo čiesi zmysly, a srdce už i tak dosť deravé, pritom nemá zmysel nariekať nad rozliatym mliekom, tak nás to učili staré mamy, že svet nie je ružová záhrada, ale jedna veľká záhada. Že láska je bojisko. Že sme predurčení na boj, hlavne my ženy, na utrpenie, tak mi to príde. Ked sa človek budí unavený vlastným životom, pritom akoby nemal právo tvrdiť čosi také, ked len nedávno prekročil hranicu -násť. Napriek tomu sa cítim byť stará, s bremenom myšlienok na krku, zamknutá v sebe. Akoby ešte stále bolo málo tej pokory, ešte stále je jej málo ...
Zavalitý barman sa smeje na mojom vtipkovaní, nespoznávam sa ked som podgurážená, nielen vínom a tým ostatným, ale aj atmosférou večera, bielymi šatami, sms-kami čo mi chodia, a neprestajným prezvánaním s niekým, kto je pre mňa príliš dobrý. Nie je to sebaľútosť čo zo mňa znie, len akási úzkosť, strach o najbližších, strach že stratím napokon aj samu seba. Dobre, je to sebaľútosť.
Sedím si tu, už triezva, a nevidím tu slová, ani písmená, len všetko vnútro vyliate (akoby náhodne) na papier v počítači. Snívam, a ja snívam často, nie tak metafyzicky, ale v spánku, ale vždy na tom bolo najhoršie to, že moje sny sú realitou, krutou realitou z ktorej sa nedá prebudiť, ani obyčajným uštipnutím.
Nie ! Nejaký svätec kedysi dávno povedal, že nemôže jestvovať víťazstvo bez boja. A tak, vzhúru ...
http://www.youtube.com/watch?v=2W8T-OeVPk4 !
